Novela (pracovný názov)

Autor: Peter Farárik | 31.8.2006 o 16:17 | Karma článku: 3,70 | Prečítané:  1301x

...staršie dielko, akýsi pokus písať dlhšiu prózu...žiaľ do dnes nedokončený...




1. kapitola

Telefóny zvonili. Starí rodičia, tety, ujovia a bohvie ktorí ešte - dvíhali. Eva má chlapca, hovoril telefón. Telefón bol otec. Práve som sa narodil, letel som do sveta ako udalosť. Tešilo a pilo sa. Taký je zvyk, keď niekto príde alebo odíde. Ja som prišiel. Prvý mesiac som však nebol rozhodnutý. Asi sa mi nepáčilo, kládol som nohu späť cez prah, cítil som sa ako chlieb, keď kysne. Zavreli ma ako rybu, čosi na mňa svietilo.

Bol október a tak sa všetci zhodli, budem Váhy. Doteraz spĺňam ich kritériá - nerozhodný a váhavý. Presne ako ten prvý mesiac, keď som si nebol na istom. Hádzal som nožičkami a ktosi hral kocky o to, či prežijem. Rodina tiež váhala. Nevedelo sa, či sa má radovať alebo smútiť. Nakoniec sa doktori rozhodli, že to so mnou skúsia. Tak som ostal.

Povedali, že nikdy nebudem normálny. Neviem ako to mysleli. Viem však, že mama im to mala za zlé, neverila im. Mama bola neveriaca, vďaka tomu teraz píšem. Pri káve sa doktori zhodli, že budem blbý a odporučili ma do ústavu. Vraj i tak so mnou nebude nikdy reč. Rozprávať sa nikdy nenaučí, vraveli. Trochu na mňa ešte svietili. Potom ma mama zobrala.

Na linoleovej chodbe na nás čakal otec. Na parkovisku nás čakalo auto. Za výťahom na šiestom poschodí nás čakal dvojizbový byt. Brat nás nečakal, bol u starých rodičov. Stále sa pýtal, prečo mu nechcú ukázať ružového brata. Moje tehotenstvo v maminom bruchu bolo rizikové a tak sa mama presťahovala do nemocnice, na mesiac, či dva. Brat bol so starou mamou, chodili sa prechádzať do parku. Veľkými očami tam hľadal novú mamu. Kde koho sa pýtal, ty si moja mama? Bol ešte malý, všade videl mamy. Jednu si chcel adoptovať.




2. kapitola

Sídlisko vyzeralo ako núdzové riešenie. Ako čerstvo odtrhnutý, ešte zelený plod, čakateľ na dozretie. Chodníky boli drevené palety, stromy boli mladé. Tiene neboli. Boli dažde, kaluže a kolieska kočíkov obalené blatom. Boli deti, veľa detí. Z otvorených oblokov sa po sobotňajšom upratovaní šíril plač ako dychovka. Mláky voňali vylúhovaným lístím, opadaným zo stromoradia pri potoku. Bolo osemnásť rokov pred koncom tisícročia. Mestá sa nafukovali ako balóny, voňali pôrodnicou a dezinfekčnými prostriedkami. To naše aj cementárňou. Byt na šiestom poschodí sme mali hneď oproti plážovému kúpalisku. Z balkóna sme na jeseň vídavali betónovú jamu, uprostred nej bol ostrov.

Pre dieťa očarujúce prostredia nového sídliska ma nenechalo chladným. Dostal som vysoké teploty a nechutilo mi jesť. Pri živote ma držali len dve lyžičky rozmočených ovsených vločiek. Celé dni som prespal a tak o nich nemám záznam. Nie je to jediné hluché miesto v mojom živote.

Len čo sa vrátil od starkej, spoznal som si brata. Hneď si ma obľúbil, bol vďačný že som mu našiel mamu. Keď ma stará mama zbadala po prvýkrát, rozplakala sa. Myslela si, že umriem. Sadla si vedľa mňa na posteľ, spojila si ruky a slzy jej kvapkali doprostred nich. Mama sa rozplakala tiež, otec sa nerozplakal. Otec nikdy neplakal. Mama mi neskôr povedala, že neplakal ani keď mu zomrel otec. Ani keď mu zomrela mama neplakal. Asi ani vlastná smrť ho nerozplače. Vždy prenechal plač na nás. Rodinný žalospev brat nevidel. Sedel v kuchyni, krátkymi nohami miešal vzduch pod stoličkou a pozeral na holuby ako pĺznu za oknom.

Na svoje prvé Vianoce nikdy nezabudnem. Brat so mnou chodil po izbe a ukazoval mi naše odrazy v sklenených guliach. Na koberci sa hral s hračkami, ktorým som nemohol porozumieť. Tuším, že mama s otcom sa vtedy ešte mali radi.




3. kapitola

V zime som sa von veľakrát neukázal. Bolo príliš chladno a strieška na kočíku bola s mojimi očami v zlom uhle, nič som nevidel. Len hnedá koženka obtiahnutá bielym látkovým futrom. Zo stropu sveta sa na mňa skláňali farebné korálky. Tma. Tma.

Zima bola spánok.

Spánok bol prvý rok môjho života.




4. kapitola

Starý otec umrel skôr, ako som začal chodiť. Otcov otec prestal, ja som ešte nezačal. Nenačasované. Pred smrťou býval v nemocnici, otec mu nechcel chodiť na návštevy. Bál sa smrti a možno sa bál toho pohľadu, čo sa nazýva posledným. Vravel, že má veľa práce, že je unavený, že nemôže. Potom volali a on išiel.

Starého otca položili k starej mame, tá bola preč už niekoľko rokov. Teraz sú spolu na Horehroní.




5. kapitola

Mal som asi dva roky, keď mama ochorela a musela na liečenie. Spolu s bratom sme išli k starým rodičom z maminej strany. Mali krásny neveľký dom na dolniakoch. Pre mňa to bol najväčší dom na svete. Z cesty ho pretínala dlhá chodba, až po zadný dvor. Na chodbe bolo mnoho bielych dverí. Dom mal tri izby - obývačku s televízorom, spálňu so zarámovaným obrazom svätých nad posteľami a hosťovskú izbu s vôňou kadidla. V kuchyni sa varilo na sporáku, spoza neho sa vchádzalo do komory. Komora bola schodiskom na povalu. Pod schodmi bola stará calexka, nikdy potom a nikde inde som takú už nevidel.

Obaja starí rodičia boli už vo veku, keď sa človek stáva dôchodcom. Starý otec však stále pracoval, nevedel len tak vysedávať. Chodil strážiť na družstvo, mal to hneď cez trať. Tá mu bola stálou pripomienkou, že kedysi robil na železnici. Preberal vagóny, až v Žiari nad Hronom. Aby tam bol ráno načas, vstával už o štvrtej. Mama dodnes spomína, ako odtiaľ nosil pomaranče a banány. Voľakedy nebývali pomaranče a banány, no u nich áno. Starký nebol zlodej, spolu s kolegami písali do zápisníc, že časť ovocia cestou zhnila. Ich banány, boli práve tie zhnité.

Stará mama sa starala o dom, malú záhradu a našu prababku. Prababku poznám len z fotiek, tie sú vždy čiernobiele a prababka na nich sedí pri stole na zadnom dvore. Na hlave má čiernu šatku a na nohách mačky. Milovala mačky. Mala toľko rokov a toľko mačiek, že ich všetky ani nemohla poznať po mene. Na dedine boli i tak všetky Cica.

Keď bola stará mama mladšia, učila deti v dedinskej škole. Ako učiteľka bola váženou osobou. Sama sa považovala za vzdelanú. Doma nosievala vždy zásteru, akoby chcela povedať - vždy pripravená. Mala krásny mäkký hlas a teplé ruky so žilami ako riečna sieť. Voňala čímsi, čo sa mi dodnes nepodarilo dešifrovať.

Skoro celé dni, ktoré som vtedy strávil v starorodičovskom dome, som venoval objavom. Objavoval som veľký svet. Nedostal som sa pritom ani len za záhradu. Najradšej som lašoval okolo drevených búd postavených za domom. Boli plné nového. Tam som prvýkrát videl križiaka - veľký ako tenisová lopta, sedel uprostred siete a snažil sa nemyslieť. Chytil som ho do rúk a silno som sa rozplakal. Predsudky proti hmyzu vo mne ešte nestihli dozrieť.

Brat bol starší a tak chodil navštevovať starkého do jeho strážnej búdky. Stála hneď pri vstupe do družstva, na ceste pri nej bola veľká váha. Vážila nákladné autá plné zŕn.

Po večeroch nám stará mama, čítavala z rozprávkových kníh. Ich strany boli kde-tu počarbané. To starší bratranci, keď boli malí, starká im tiež čítavala.

Starký veľa fajčil.

Starký fajčil tvrdé Marsky.




6. kapitola

Mysleli sme si, že mama je v Tatrách. Brat hovoril, že sa šla liečiť do hôr a býva vo veľkom liečebnom dobe s drevenou strechou, do okien jej vraj nakúkajú zvieratká. Nie celkom som rozumel, no predstava, že mama je na dovolenke sa mi páčila.

Mama zatiaľ ležala v posteli na gynekológii s nohami vo vzduchu. Musela, inak by jej utiekla naša malá sestra. Keď som bol ešte v mame, celú som ju zvnútra donivočil. Zo stien som obtrhal ružové tapety, niekde až po omietku. Sestra sa preto v maminom bruchu necítila dobre, stále sa mykala a chcela von.

Mama ležala s nohami vo vzduchu a písala nám listy, myslí na nás, je jej smutno a posiela pusy. Starká nám to čítala pri rozjasnených očkách. O sestre sa mama nezmienila, asi by sme neporozumeli, čo s ňou robí v tých Tatrách.

Otec písal pre noviny, bol novinár. Mal veľa práce, veľa práce a málo času. Mama ho z postele často vykukávala, spolubývajúce sa naňho stále vypytovali, on stále nechodil. Možno sa bál smrti. Možno sa bál pohľadu na ženu, v ktorej sa stráca dieťa. Možno naozaj nemal čas, možno nechcel plakať. Vtedy sa v mame, čosi pohlo.

Mama prišla domov bez malej sestry. Nemohla na ňu už dlhšie čakať. Ja som ju potreboval viac, ako ona. Potreboval som lásku, pozornosť a silnú vôľu robiť so mnou pokroky. To všetko mi mohla dať len mama.

Dúfam, že nám to obom raz sestra odpustí.




7. kapitola

Dni boli plné hračiek, kakaa, mamy a slnka. Moje ústa boli ukazovacie zámeno. Peťko, čo chceš? Toto, toto! Na fotkách z tých dní, vyzerám ako reklama na árijské deti. Modré oči, blonďavé rozstrapatené vlasy s ofinou a krátke traky na krátkych nohaviciach. Žltá umelohmotná motorka s čiernymi kolesami. Chodníky - detské cesty prvej triedy lemované čerstvo vysadenými brezami a jarabinou. Detské podrážky plné pieskoviska. Mamičky s obedňajšou kávou na lavičke pred vchodom číslo 17.

Vo vzduchu visel smiech mliečnych zubov ako balóny. Priestor sa vypĺňal krokmi, vôňou detskej pokožky a čímsi hmatateľným.

Úpätie pod násypom s panelákmi vypĺňala kopa zo zvyšných panelov, ostala tam po stavbároch. Celý ďalší panelák, náhradné diely poukladané ako kocky stavebnice. Z okien na škôlke v nich bolo vidieť veľké diery. Boli to okná obrátené do zeme. Bez záclon. Rástli na nich kvety.

Medzi panelákmi kvitli púpavy, na žlto a intenzívne. Spóry burín objavili každú voľnú plochu medzi asfaltom a betónom. Deti takisto. Vzájomne sa dopĺňali, na trávnikoch rástli spoločne. Bolo ich veľa a všetky vyzerali rovnako. V dobovej detskej móde sa strácala rôznorodosť, škôlkári na prechádzkach sa ponášali na spartakiádu.

Zdroj a Jednota živili všetky domácnosti. Voňali chlebom, vlhkými handrami a výkupom fliaš. Mäsiarstvo pri autobusovej zastávke bolo vedľa krčmy. Pred mäsiarstvom fajčievali chlapi v krvavých zásterách, na rukách mali hrubé nechty.

Mama ma so sebou brávala na nákupy. Sedel som na korme nákupného vozíka, rozmazával farby v očiach a vystieral ruky proti tovaru. Regály mi predlžovali prsty, hrkot plechoviek mi predlžoval kútiky úst. Siete z roztiahnutých dlaní lovili nervy predavačkám v pogumovaných zásterách. Vykúkali spoza bielych kovových políc na chleba. Niekedy zaznel prenikavý výkrik, asi nemali rady deti.

Mama ma milovala, vedel som to. Jej lásku som opätoval tak, že som jej kopal do nôh. To vtedy keď som zúril. Často som tak činil bez zjavnej príčiny. Zlosť vo mne vybuchovala ako čínske lustre. Keď všetky povybuchovali z prachu povstal blonďavý anjel.

K doktorom som chodieval najradšej keď pršalo, mohlo byť aj čerstvo po daždi. Vtedy som sa hádzal do mlák. Pred mamou som si spravil malý náskok a bác ho do mláky! Mama nechodila k doktorom so špinavými deťmi.




8. kapitola

Nevedel som rozprávať, keď iné deti už spievali. Najprv som nerozprával vôbec, neskôr príliš veľa príliš rýchlo. Koktavý. Slová vo mne zreli, vetvy s ich plodmi však neprerástli za múr, kde by im bolo rozumieť. Mama so mnou často precvičovala, pomaly mi vyslovovala slová a ja som ich zle opakoval. Na logopédii mi lámali jazyk básničkami. Tú o krtkovi, čo vyšiel spod zeme si pamätám dodnes.

Otec sa jedného rána rozhodol, že nás nahrá na magnetofónovú pásku. Spolu s bratom sme mali spievať naše obľúbené piesne. Rodičovská posteľ - nahrávacie štúdio, deti - spevácke hviezdy. Brat bol vo veku, v ktorom sú všetci chlapci vojakmi. Spieval clivú ľudovú pieseň z východného Slovenska. Naučil sa ju od starého otca, pochádzal kdesi od Michaloviec. Ako druhú spieval o Jankovi, ktorého zabili miesto jeleňa. Jeho hlas znel rozhodne, mne sa nepáčil. Stará emgetonka je plná môjho kriku. Z pozadia kričím, teraz ja teraz ja! Jedžo jedžo jedžatý a funenie - môj prednes. Otec kričí, Peter choď od toho ďalej!, funenie, funenie, krik.

Na konci je povedaný dátum a náš vek.

Záznam pre budúce generácie.




9. kapitola

Po obede sme všetci spali na povel. V škôlke bol taký zvyk, učiteľky mali čas na kávu a obrázkový časopis, my na rast. Mama bola tiež učiteľka, učila vo vedľajšej budove. Naša škôlka mala tri budovy - dve škôlky a jedny jasle. Jasle boli plač, neustály plač. Škôlka bol smiech, hry a spánok. Keď škôlka spala, vyzerala ako sklad anjelov. V jednej miestnosti, bola to zrejme spálňa - plná malých postelí, nás spalo zo tridsať. Chlapci spolu s dievčatami. Deti sú bezpohlavné. Často sa mi nechcelo spávať a tak som pozeral po deťoch, mali bacuľaté tváre. Anička z postieľky od vedľa si raz vyhrnula paplón a spolu so svojím smiechom mi ukázala aj "to" ružové. Bolo to prvýkrát, keď dievča spravilo niečo také len pre mňa. Trvalo potom celé roky, kým sa našla ďalšia Anička.

Hrozili nám práškom do pečiva. Ak budeme zlí, ak nebude spať, ak, ak, ak... Dajú nám ho zjesť a my vo vnútri vykysneme, prasknú nám bruchá. Mladé učiteľky to s deťmi vedeli. Zviazali nás spánkom zo strachu.

Môj hnev sa strachom nezmenšoval. Bil som deti a rozbil okno na kumbále. Potom som dostal ja a zavreli ma za ďalšie presklené dvere. Ticho som sedel pod stolom, rukami si objímal kolená a prihrieval svoj hnev ako na dvojplatničke. Keď za mnou po čase prišli, spal som na zemi. Malý anjelik.

Najradšej som bil chlapcov v okuliaroch a do triangla. Hudobné nástroje boli moje najkrajšie hračky. Hrával som na nich iba ja, ostatným som to nedovolil, určite by ich polámali. Dievčatá mali oranžové bábiky, jednu som raz uchmatol a hodil do akvária. Plávala tam dolu bruchom, očami ku dnu.

Na maškarnom plese som bol capko. Biely s malými rožkami, chvostík šedý. Mama bola na mňa hrdá, ja som bol hrdý na Aničku - mala šaty ako princezná, no s kozami sa nebavila. Mama púšťala detské platne a tancoval sa kačací tanec. V tých rokoch všetci tancovali kačací tanec a lambadu.

Nakoniec som tie rybky predsa len otrávil. Určite v tom nebol zámer, tak ako v prípade mravcov, po ktorých sme s Miškom šliapali na dvore škôlky. Nakŕmil som ich balíčkami pripínačiek, tie som našiel v učiteľkinom šuflíku. Myslel som si, že z nich budú pekné lodné vraky. Nikdy som sa k tomu nepriznal.

Škôlka ma naučila utekať. Beh mi umožňoval nemyslieť na učiteľky, ktoré na mňa z čoraz väčšej diaľky kričali, už aj sa vráť! počuješ?! už aj sa vráť! Zastavil som sa až pred dverami od bytu. Ako malý som nemával kľúče a tak som musel klopať. Vždy mi otvorila, čoraz menej prekvapená mama - pomaly si navykla na moje úteky domov. Stále som chcel byť s ňou. Možno jej to aj trochu lichotilo.




- ASI KONIEC -


Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Vláda sa dohodla na testovaní, ale nestihla k nemu napísať uznesenie

Proti premiérovmu plánu celoštátneho testovania je SaS a Za ľudí.


Už ste čítali?