reklama

Tour de Československo III. - zo Zemplína na Zádiel

Cyklopotulka pokračuje z Byšty cez Slanské vrchy a jazero Izra do regiónu Abov. Končí sa na hraniciach s Gemerom, kde človek nájde nečakané. Východ nás stále baví, i keď sa môže zdať, že tam zdochol nielen pes.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (13)

V poslednej zemplínskej obci pred Slanskými vrchmi čakáme poludnie. Chuť na pivo je silnejšia ako túžba pohybu a krčma v Brezine otvára až poobede. Kostol rúca predstavy o božích stánkoch, falická symbolika veže prezrádza odvážnosť svojho architekta. Oznamy o zbere separovaného odpadu sú úhľadne nalepené na skle obecného úradu s maľbou na ľudový motív. Občasné postavy ľudí nám potichu odzdravujú. Doposiaľ sme sa nikdy tak biedne necítili, pri pohľade na ovešané bicykle necítime náklonnosť dňa, čo sa zhora mračí bez myšlienky na slnko. Prichádza krčmár a i keď sme prvými hosťami, emócie necháva bokom. Vôbec to nevadí, pracovať sa dá aj mĺkvo.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Priestor krčmy je reklama na výčap, je kandidát skupinového zápisu "Vidiecke krčmy karpatského oblúka" do zoznamu UNESCO, je dych toho, čo pomaly mizne v módnej vlne estetizácie pohostinských zariadení. Preč so šport barmi, hawai pubmi, corso caféčkami a inou inváznou háveďou. Piť sa má tradične, chlapsky a bez príkras. Mor ho krčmári, mor ho! Apelujem na vás, zachráňte kultúrne dedičstvo národa, nenechajte mladých dospievať s miešanými drinkami, latéčkami, radlermi a inými nápojmi tak cudzími slovenskej duši a náture. V opare osviežovačov vzduchu a jemnými melódiami zamorených dier číha zlo, metrosexuálna nákaza a syndróm pešej zóny. Krčma v Brezine nech je príkladom vzdoru, tradičných hodnôt a družnosti, ktorú náš národ potrebuje práve v týchto časoch, keď človek pochybuje, že má o neho ešte niekto záujem.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Brezina.

Tradičné hodnoty (foto: Marienka Rumanová)

V krčme nie je pitná voda a tak si ju cestou pýtame v dome od miestnych. Milí ľudia nám ju plnia zo studne, smädu nevadí jej chuť, ktorej príčinu vtedy nepoznáme. Krásna cesta sa vinie krásnou krajinou, lúky sa dvíhajú smerom k lesu. Výpar zo stromov sýti hmlu, v ktorej smerom nahor strácame únavu. Výstup je výzvou, keď ňou už nie sú kilometre deliace nás od cieľa. Jazero Izra je pre nás vysnívaným wellnessom, ktorý si treba zaslúžiť. Vôbec po prvýkrát na našej púti šliapeme lesnou cestou a patrične si to užívame. Výšlap k maďarským hraniciam s výhľadom na ploché roviny pod nami ubieha v pote, čo stekajúc po tvári na koži jemne štípe. Na kúsku Maďarska, ktorým vedie cesta k jazeru sú cyklistické smerovníky, Brezina je po maďarsky Kolbása, kopce však aj tu vyzerajú rovnako.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Chutná dvanástka.

Na chvíľu u susedov.

Na Izre to žije, bez preháňania je najrušnejšou lokalitou cestovného ruchu, ktorú sme na východe doposiaľ navštívili. V stovkách sa ani tu návštevníci nerátajú, tých so slabosťou k hip-hopu však počuť za desiatich. Občerstvenie v chate na brehu nás loví ako rybu na hranolky, slnkom náhle zaliata terasa sa mení na raj. Teším sa, že konečne navštevujem toto jazero, ktoré je len jedným z pár na Slovensku, čo vznikli prirodzeným zahradením doliny potoka svahovým zosuvom. Vyzerá ako kráter vtlačený do zeleného koberca lesov, ktoré v odraze hladiny rastú hlavou dole.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Táboríme na kopčeku náprotivného brehu s výhľadom, žeby aj developeri tichúčko závideli z okien svojich realít. Ryby plávajúce horeznak, či kopa odpadu (čakajúca na odvoz?) nám náladu nekazia, veď krásu treba predsa len dávkovať. Vo vode sa kúpať dá, jej vôňa halászlé a nazelenalý vzhľad však nelákajú. Umývame sa teda dymom z ohníka zatiaľ čo voda v ešuse spokojne buble na kuskus. Spolu s nocou prichádzajú z lesa zvuky, čo desia. V stane pre dvoch je trom priúzko, neznáme tvory hrmotia s plechovkami pri dohasínajúcej pahrebe. V dychtivom funení v okolí stanu, snívam o spánku v jeho vnútri.

Letná idyla.

Poriadok musí byť.

Skapatá ryba.

Nočné tvory sa ohňa neboja. (foto: Marienka Rumanová)

Ticho ševeliace kvapky nás budia do rána, čo by nelákalo vstať ani Škóta. V domnienke, že bude len jemne popŕchať, vyrážame bez raňajok. Už po pár minútach sa to ukazuje byť chybou, dážď sa mení na prietrž s ktorou nemá význam zápasiť. Poddávame sa, pršiplášte sú žalostne zbytočné, voda cez šaty preniká na kožu, kde studení ako ľad. Spúšťame sa len pomaly prudkým zjazdom k Slancu, brzdy skuvíňajú o rámy kolies, Marienke sa rosia okuliare v už i tak mliečnom svete. V najhoršom dážď ustáva, odrazu viditeľná veža hradu Slanec sa prediera hmlou.

Hrad Slanec, maják vo svete po daždi.

Dopršané, do konca cesty nás už dážď nezachytil. (foto: Marienka Rumanová)

Slanec bude pre nás navždy cukrárňou, práve tá nás zachraňuje teplou kávou a dvojitými kremešmi. Pani otvára len kvôli nám, krochkáme blahom z prezlečených suchých šiat a fičíme na vlak do Košíc. V nevyspytateľnom počasí sa uchyľujeme k prvému a poslednému podvodu našej cyklocesty. Odrazu sme v ruchu stanice, kde sa ľudský hmyz rozlieza na všetky strany. Košice sú ozaj európske, záchody v cene malého piva na vidieku prezrádzajú kultúrnosť aj zvyky mesta, čo sa aspoň na chvíľu stalo hlavným. Lúčime sa s Marienkou a sadáme na ďalší vlak. Železničná stanica v Moldave nad Bodvou je spomienkou na minulosť, ktorá je príliš vzdialená na to, aby sme si ju pamätali. Druhé najľudnatejšie mesto regiónu Abov hneď po Košiciach sa označiť za malebné nedá. Z pohľadu človeka z krajského mesta je to väčšia diera, ako by si človek na základe údaju o vyše 11 tisíc obyvateľoch myslel. Informačné centrum sa tvári, akoby práve Moldava bola vstupnou bránou pre turistov idúcich do Slovenského krasu. Verím, že jeho dve zamestnankyne nápor návštevníkov zvládajú, i keď mne nie sú schopné podať ani informáciu o ubytovaní v Zádieli. Nevedia, nepoznajú, uvidíme na mieste, počítače s internetovým pripojením pred nimi a Google im asi nič nehovoria. Odporúčajú nám aspoň reštauráciu v hoteli Bodva, niečo po druhej tam však už prekvapivo nevaria. Dávame si jediné menu, ktorého porcie majú ešte od obeda a celkom radi mestečko opúšťame.

Výhľad z cukrárne.

Cez Budulov, Peder a Žarnov sa približujeme do kraja kaňonov v Slovenskom krase. Zdá sa, akoby tu automobilovú dopravu už dávnejšie zakázali, je menej ako minimálna a cesta prechádzajúca tak odlišnou krajinou od tej doteraz, nám vlieva do žíl radosť zo známeho. Človek si z ciest nepamätá názvy stoviek dedín, neraz zabudne aj na rôzne pamiatky. Na čo nezabúda sú pocity, vôňa zeme po daždi, prekvapené pohľady rómskych detí na priedomiach, zatúlané psy hľadajúce žvanec a trochu lásky. Myseľ na cestách nielen svojvoľne lieta, ale aj fotí. Do pamäte ukladá zábery, ktoré časom síce blednú a nedajú sa lajkovať, napriek tomu sú tým, prečo sa oplatí žiť.

Turniansky hradný kopec.

Zádielska tiesňava je div, hračka prírody, ktorá tu vodou rozleptáva kras už od čias, keď ľudia neboli ani vo výrobnom pláne. Jej biele steny svietia do ďaleka až omračujú. Prichádzať k nej pomalým tempom bicykla je ako rituál, ten pohľad očisťuje.

Zádielska tiesňava.

Pred Zádielom.

Poloha dedinky Zádiel je čarovná, v ústí tiesňavy odjakživa stráži cestu jej stredom. Kvalita vozovky tu bola možno lepšia v stredoveku, dnes je na padrť a turisti z cudziny musia byť prekvapení, čo za cesta to vedie k jednému z najkrajších krasových útvarov u nás. Je pondelok okolo piatej a v obci už nenakúpite, aj občerstvenie pred samotným vstupom do tiesňavy je práve tento deň zatvorené, akoby sa hralo na múzeum. Turistov nevidieť, asi tri autá však na parkovisku sú. V dedine bočíme v smere šípky sľubujúcej Zelenú dovolenku a neskrývame nadšenie. Ubytovanie v troch karavanoch s názvom Karkar je zatiaľ tým najlepším, čo sme počas cesty vyskúšali. Majitelia tohto netradičného ubytovania - otec a syn sú fantastickí. Len nedávno priniesli z Holandska tri ojazdené karavany, ktoré dnes ponúkajú na prenájom turistom. Skvelý nápad a na slovenské pomery ústretový prístup k zákazníkom, ktorí sa tu cítia byť viac ako vítaní. Prenajímame si jeden z karavanov a majiteľ nám plní, čo nám len vidí na očiach. Netreba ani nič hovoriť, stačí, že nás vidí rozvešiavať mokré veci pod strieškou, už k nám ide so šnúrou a štipcami.

Zelená dovolenka v Zádieli. (foto: Zuzka Golianová)

Hovieme si ako starí hipisáci vo svojom korábe, varíme, perieme a nevieme sa dočkať príchodu Lukáša, ktorý sa k nám pripája práve tu. Keď sa neskôr cestou k nám stretáva s domácimi, tí mu dávajú na privítanie plechovku piva. Slnko zapadá a z nášho karavanu sa rozlieva smiech. Kto chce zažiť dovolenku inak, toto je to miesto, toto sú tí ľudia. Krásy v krase čakajú na svoje objavenie.

Gazdiná vo "svojom" karavane.

Kuskus musí byť.

Na pomyselnej kávičke pred zavretou chatou v závere Zádielskej doliny.

Peter Farárik

Peter Farárik

Bloger 
  • Počet článkov:  258
  •  | 
  • Páči sa:  1x

Učiteľ geografie, ktorý už viac neučí ako učí. Čerstvý otec. Bystričan žijúci vo Zvolene. Milovník cykloturistiky, ktorý už rok nesedel na bicykli. Konštruktívny rýpal. Autor a správca webu pre lepšiu geografiu - www.lepsiageografia.sk. Zoznam autorových rubrík:  KvízyNezaradenáPotulkyCyklopotulkyŠkolstvoŠkola hrouGeografiaZamýšľaniePseudorecenzieEkológiaVysmrkané básneHaiku a kvázihaikuPoviedky a povedačky

Prémioví blogeri

Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu