Objavenie Oravy

Autor: Peter Farárik | 5.11.2013 o 17:03 | (upravené 6.11.2013 o 7:01) Karma článku: 15,13 | Prečítané:  8456x

Najťažšie je písať o miestach, ktoré každý pozná, pri ktorých je každý ich další opis len zbytočným nanášaním znakov do ľubovoľne zvoleného textového editora. Najťažšie je písať o miestach, o ktorých povie Google viac ako vaše postrehy návštevníka náhodného výskytu. Napriek tomu to s Oravou, Babiou horou a Pilskom skúsim. Diagnóza blogera s grafomanským návykom je raz trpký chlebíček.

Jesenné prázdniny, prvé skutočné v tomto školskom roku a my, pár mladých učiteľov lačných po aktívnom oddychu, po dňoch odlišných od dlhodobo unavujúcich školských povinností. Keď som bol malý, bol som presvedčený, že učitelia sa na prázdniny netešia, nemôžu vtedy trápiť žiakov a každým dňom čakajú ich koniec. Nemohol som sa mýliť viac, pure bullshit!

Po krátkom blúdení očami nad mapou, padá voľba na Oravu. Nikdy som tam poriadne nebol, ono poznať dôkladne len Slovensko je projekt na dlhé roky, hanbiť sa preto snáď ani netreba. Keď už niekam ideme, chceme tam stráviť dostatočne dlhý čas na prieskum, či už prírodného alebo ľudského terénu. Zajednávame penzión a hybaj ho na najsevernejší sever.

Ak je ťažké písať o známych miestach preto, že o nich už ktosi napísal všetko pred vami, rovnako ťažký je aj opis miest ako Námestovo. Možno by stačila veta je to mesto, možno by stačilo pridať adjektívum okresné, možno len doplniť počet obyvateľov čosi pod 8 tisíc, zakončiť to bodkou a prehodiť stranu. To ale nestačí. Námestovo je totižto predsa len zvláštne mesto. Leží (chcelo by sa skôr napísať drepí) na brehoch Oravskej priehrady, má prístav, nábrežie, akési korzo, oravskú riviéru, čo na jeseň síce vyzerá akoby išlo o omyl, ale cez leto to možno celé aj láka a vôbec, má to svoje čaro. Okrem tejto vychytanej polohy je to ozaj len ďalšie mesto. Také so zámkovou dlažbou na námestí, kde by tvorba kruhovej panorámy bola snáď aj zbytočnou.

Logická hádanka pre bystrých. Prečo pri vyhľadávaní obrázkov k slovu "Orava", sú ku každej fotke Oravského hradu aspoň dve fotky veveričky? (1)

Samotný okres však zaujme viacerými rekordmi. Ak si dodnes neviete vysvetliť ustálené slovné spojenie na Orave, Liptove a na Spiši z predpovedí počasia, vedzte, že ich spoločným znakom je vysoká nadmorská výška, ktorá spôsobuje ich chladnejšie podnebie. Znie to ako banalita, ale až prekvapivo veľa ľudí si myslí, že zima na severe Slovenska je daná väčšou náklonnosťou tejto oblasti k severnému pólu. Bože uchovaj! Už školský atlas udáva pri okrese Námestovo najnižšiu nadmorskú výšku 610 m n.m. Nemajte preto prosím Oravcom za zlé, ak sa na vás pozerajú z vysoka.

Nebude preto náhodou, že Oravci sú bližšie k Bohu. Nebo je tu cez deň širšie a cez noc v jeho hĺbke vidieť hviezd, že by sa z toho nejeden mešťan z našich hrdých miest s prepáčením posral. Čo Boh ubral Orave na úrodnosti pôd, pridal na fertilite žien. Nehostinný kraj nikdy neprial pohodlným predstavám o živote, keď sa Orava začala osídlovať, inde sa už gotika stávala obstarožnou, neraz tu bola bieda a hlad. Človek je však tvor vytrvalý a tak detí pribúdalo, dediny sa naťahovali pozdĺž potokov a ciest, políčka sa krájali do slížov z neskorších Plickových fotiek.

Okres Námestovo sa dodnes vyznačuje najvyššou pôrodnosťou, najmladším obyvateľstvom (až 29 percent je v predproduktívnom veku), vysokou sobášnosťou, nízkou rozvodovosťou, nízkou potratovosťou a 98 percentnou príslušnosťou k rímsko-katolíckej cirkvi.

Podľa vzhľadu dedín sa tu dnes však nežije zle. Gemer by mohol snáď aj tíško závidieť, v istých kruhoch v súčasnosti tak obľúbený Utekáč, by závisťou zhorel ako vápno. Neboli však v dejinách len roky veľkých novostavieb, rozpadávajúcich sa dreveníc, čo sa zdajú zrazu primálo súce na dôstojný život. V monografii Oravskej Polhory, sa dočítame o biednejších časoch. Ako učiteľov nás zaujal najmä tento opis stavu školstva a učiteľstva. Dnes si vlastne niet nad čím zúfať, alebo sme v podobnej situácii?

Koncom roka 1921 došlo k znižovaniu učiteľských platov, čo nezostalo bez odozvy ani na Orave. Učitelia hlavne na hornej Orave pracovali v nesmierne ťažkých podmienkach. Časopis Naša Orava v tomto období uverejnil článok pod názvom Činnosť nášho učiteľstva, v ktorom sa okrem iného píše: „Práca učiteľova v škole je naozaj ťažká. Keď ideme do niektorých dedín a vidíme tie školské budovy, srdce nás zabolí. A keď vstúpime do učebných siení! Len málo škôl v Orave sa môže pochváliť tým, že ich učebne aspoň čiastočne vyhovujú zákonom školským a hygienickým. Jesli je práca učiteľstva ťažká v peknej, vybavenej a hojnými pomôckami opatrenej budove, je ďaleko ťažšia v budovách väčšiny našich škôl. Tým, ktorí podceňujú prácu učiteľstva radíme, aby sa aspoň na hodinu posadili do školy v Malatinej, v Zábidove, Habovke, alebo kde inde. Som o tom presvedčený, že nikdy v živote by nezatúžili sa stať vychovávateľom školskej mládeže...“

Veľmi vážnym problémom aj v ďalších rokoch zostával nedostatok učiteľov. V školskom roku 1925-1926 nenavštevovalo školy len v obvode Školského inšpektorátu v Trstenej 844 školopovinných detí. Pre nedostatok učiteľov sa nevyučovalo na školách v Brezovici, Osade, Hámroch, Rabči, Sihelnom, Beňadove, Novosti, Vaňovke a Rabčiciach. V Oravskej Polhore chýbali traja učitelia a vyučovanie na obecnej a aj rímsko-katolíckej škole sa udržovalo len s krajným vypätím. Jeden učiteľ mal pridelených 150 a viac detí. Za takýchto okolností učitelia nemohli ani zďaleka plniť svoje povinnosti. Obecné a cirkevné školy neustále zápasili s nedostatkom prostriedkov na ich vydržiavanie. Väčšina z nich nebola celé týždne čistená a v zime pre nedostatok dreva sa v triedach vyučovalo aj za niekoľkostupňových mrazov. Do školských budov sa investovalo veľmi málo. Cirkev venovala podstatne väčšiu pozornosť kostolom ako cirkevným školám a samotné obce neboli schopné kryť náklady na obecné školy.

Oravská Polhora

Oravská Polhora je dym z komínov ťahajúci sa k nebu.

Oravská Polhora

Východzí bod našich výletov k okolitým flyšovým velikánom Oravských Beskýd a najsevernejšia obec Slovenska zaujme už svojím vzhľadom. Obec vznikla v 16. storočí a pôvodné usadlosti sa formovali najmä počas valašskej kolonizácie. Domy Oravskej Polhory sa tiahnu pozdĺž toku Polhoranky až neskôr plynule prechádzajú do podobne natiahnutej Rabče, spolu s ktorou má zástavba dĺžku viac ako 15 km. Orava je typická svojimi tradičnými drevenicami, niekoľko z nich dodnes stojí aj v Oravskej Polhore, i keď súčasný stav väčšiny z nich je viac ako žalostný. Viaceré sú neobývané, opustené a ponechané napospas času. Smutný prípad tzv. richtárskeho domu sa minulý rok dostal až do médií. Samozrejme neočakávam, že sa ľudia rozhodnú žiť opäť v tesných dreveniciach, pohľad na strácajúce sa dedičstvo predkov však zamrzí. Vždy majú väčšiu cenu autenticky stojace stavby ako tie, ktoré boli prenesené do skanzenu.

Návštevníka v obci zaujme aj miestne nárečie, patriace do skupiny oravských goralských nárečí malopoľského pôvodu (mapa, ukážka). Je odlišné od negoralského oravského nárečia, ktoré sa vyznačuje takou mäkkosťou vo výslovnosti, že by z toho Záhoráka až triaška chytala. Hotové ťuťuli muťuli a ňuňu slovenčinársky plyšák.

Oravská Polhora nepraje chodcom, niežeby tam nebolo chodníkov, jej dĺžka však nie je sranda ani pre tých, čo sú zvyknutí hoci aj cez celé krajské mesto si to šikovať. Až v Polhore exot na Orave pochopí slová známej piesne, v ktorej dievčina spieva V hornom konci bývam, v dolnom frajera mám. Do prostred dediny, do prostred dediny po vodu chodievam. Bežne by to problém skutočne nebol, v dedine ako Oravská Polhora však išlo v tomto prípade v minulosti hádam už aj o vzťah na diaľku. Práve nekonečnosť dediny je zrejme dôvodom zjavnej obľúbenosti bicyklov u miestnych každého veku. Bolo roztomilé v nedeľu ráno sledovať pelotón miestnych babiek fučiacich si to v zástupe hore dedinou.

jata Oravská Polhora

Špecifikum miestnej architektúry - tzv. jata. Drevom obložený severný múr domu, dáva vzniknúť nielen tepelno-izolačnému, ale aj odkladaciemu priestoru.

 

Babia hora

Babia hora nás lákala už odnepamäti, nikdy však nebola príležitosť na ňu vystúpiť. Viacerí Slováci možno ani netušia, že práve Oravské Beskydy, ktorým Babia hora tróni (1725 m), sú naším tretím najvyšším pohorím vôbec, hneď po Tatrách a Nízkych Tatrách. Niekedy sa zvykne Babia hora nesprávne uvádzať aj ako náš najsevernejší bod, ten sa však v skutočnosti nachádza o niečo severnejšie na vrchu Beskydok.

Ak nie je pre Slovákov Babia hora nijak zvlášť vyhľadávaným vrchom, u Poliakov sa teší výraznej obľube, veď napokon spoločná hranica prechádza jej vrcholom a na poľskej strane sa rozprestiera aj Babiogorski park narodowy. Aj počas našej návštevy bolo na vrchole Diablaka, ako kvôli častému a silnému vetru celkom výstižne Poliaci vrchol Babej hory nazývajú, množstvo poľských turistov. Tí to majú na jej vrchol po turistických chodníkoch zo severnej strany o niečo bližšie ako my, ktorí sa naň štveráme od Slanej vody pri Oravskej Polhore. Naše pohľady na vrch sú odlišné aj vďaka jeho tvaru. Ak sa zo slovenskej strany javí Babia hora ako veľká rozložitá buchta, z poľskej reliéf prudko stúpa a pripomína veľhory. Pričinilo sa o to zaľadnenie jej severnej strany počas poslednej doby ľadovej.

Masív Babej hory z pohľadu od Slanej vody.

Pozdravujem vás, lesy, hory, z tej duše pozdravujem vás! Kto by zo školských čias nepoznal verše básnika, ktorého sme síce prijali za národného, no i tak ho dnes už prakticky nik nečíta. Pre časom značne zmýtizovaného Pavla Orságha Hviezdoslava, rodáka z Oravy, bola práve príroda pod Babou horou neraz inšpiráciou pri tvorbe košatých, spletitých veršov. Keď básní o lesoch, dá sa s ním len súhlasiť: Len okamih tam pobudnutia: už mŕtvie bôľ, už slabnú putá, zrak čistí sa, tlak voľneje, i oživujú nádeje.

So životom a tvorbou Hviezdoslava sa spája aj horáreň na Rovniach, popri ktorej vedie značený turistický chodník na Babiu horu. Práve sem básnik umiestnil dej lyricko-epickej básne Hájnikova žena a dnes sa tu nachádza expozícia tohto literárneho diela. Hviezdoslavovo meno nesie aj prvá časť už spomínaného chodníka a smreková aleja, ktorá ho lemuje. Predstavujem si, ako sa tadiaľto kedysi prechádzal sám maestro, podľa podobizní z malieb alebo sôch na turistu príliš nevyzerá. To je však už osud spisovateľov, školákom sa neraz prezentujú ako starí, nudní a nezáživní páprdovia bez života. Potom sa čudujeme, že nikoho nebavia.

Hviezdoslavova aleja

Začiatok Hviezdoslavovej aleje.

príroda vandalizmus

Na Hviezdoslavovom chodníku aj stolík vzplanul pre poéziu!

Oravské lesy

V spodnejších partiách prevláda smreková monokultúra.

Hviezdoslavova hájovňa

Hviezdoslavova horáreň, kde sa narodil a žil aj Milo Urban.

Hviezdoslavova horáreň

Cez víkend je tu mimo sezónu zatvorené.

Drevený svätec obalený igelitom. Krásny to pohľad.

Ako začína chodník stúpať, prechádza umelými smrekovými porastmi, ktoré si priam pýtajú nejakú tú kalamitu. Rovnoveké monokultúry sú náchylné nielen na lykožrúta ale aj vietor. Ak odolajú, skôr či neskôr padnú pod zvukmi motorových píl. Nie som z toho nadšený, nejde však o národný park ani rezerváciu a ťažba dreva bola odjakživa kľúčovou hospodárskou činnosťou Oravy. Vždy sa však dá ťažiť aj šetrnejšie.

Oslepujúco slnečný novembrový deň a opar nad zlatisto trblietajúcou sa Oravskou priehradou.

"Kyklopov chodníček"

Málokde vidieť tak dobre udržiavaný turistický chodník ako práve tu. Až na pár úsekov je takmer celý pokrytý na plocho ukladanými kameňmi, ktorých veľkosť prezráda, že jeho budovanie nebola žiadna sranda, ale práca pre oravských valibukov. Nejde len tak o nejaký výstup! Nejedna známa postava z minulosti sem merala kroky. Učiniť tak mal aj Vladimír Iľjič Lenin, pamätnú tabuľu na jeho údajný výstup z roku 1912 demontovali v 90. rokoch minulého storočia. Niekoľkokrát vyšiel na vrch Babej hory aj pápež Ján Pavol II., v tom čase ešte ako krakovský biskup a kardinál. Na pamätnej doske, ktorú pamiatke jeho návštev na Slovensku venovali obce Oravská Polhora, Rabča, Rabčice a Sihelné v roku 1996, je okrem iného aj jeho výrok Chcem privinúť celý slovenský národ k svojmu srdcu jedným veľkým objatím.

Šumiace šumné smreky.

Smrekové pásmo prechádza do kosodreviny.

Prístrešok pod Babou horou. Jej podkrovie sa dá núdzovo využiť aj na nocľah.

Smreky to už vyššie nezvládajú.

Chránené územia / Línia hranice SR-PĽ

Výhľad z vrcholu má byť vraj dych berúci. Na juhu Oravská kotlina s Oravskou priehradou a vrcholy Oravskej Magury, Chočských vrchov a Nízkych Tatier. Na juhovýchode Západné a Vysoké Tatry a východná časť Nízkych Tatier, Oravská Magura a Malá Fatra. Na západ  Pilsko a poľské Beskid Żywiecki a Beskid Slaski. Máme smolu, i keď je slnečný deň, kvôli oparu nevidieť prakticky nič. Do toho fúka pekelný vietor a ak som bol ešte pred minútami pri výstupe len v tričku, odrazu sa klepem aj vo fliske. Stojí to však za to. Pocit na vrchole kopca je príjemný za každých okolností.

Samotný vrchol vyzerá celkom komicky, akoby išlo o umelo navŕšenú kopu skál. Tento zvláštny tvar neušiel pozornosti ani niekdajším príbehom o vzniku hory. Kedysi tu vraj žila striga (baba), ktorá chcela mať čo najlepší výhľad do okolia. Zajala tak zopár chudákov a nútila ich celé dni zvlačovať na horu skaly. Stále sa jej zdalo, že vrchol má k oblakom ďaleko, čo bolo pre nedobrovoľných otrokov mučivé. Keď nevoľníci navŕšili už viac ako 110 metrov, dobrí ľudia im poradili, ako sa vyslobodiť. Umiestnili na skaly kríž a kým bosorka zúrila, všetci jej ušli.

Babia hora hranica

Hraničný stĺpik.

Babia hora

Tak trochu pustatina.

Beduínka na hore.

Babia hora schody

Vrch, na ktorý vedú schody.

Babia hora pamätník Jána Pavla

Pamätník Jána Pavla II.

Babia hora výhľad

Pohľad na Malú Babiu horu (1516 m n.m.)

Babia hora múr

Protiveterný skalný múrik bol na vrchole najvyhľadávanejším miestom.

Práca väzňov pobláznenej bosorky?

Babia hora

Babia hora hrebeň

Religiózny kraj.

Malá Babia hora

Malá Babia hora.

Babia hora

Sedlo pod Babou horou s turistickým chodníkom do Poľska.

Babia hora

Fotogenický vrch.

Cestou dole do Polhory, aneb lesné zadumanie.

Domček, domček, kto v tebe býva? Nik, lebo vandali ma zvnútra doničili.

vodná erózia lesná cesta

Dopad vodnej erózie na lesné cesty v hospodársky využívanom lese.

Pilsko

Keď sme už v Oravskej Polhore viacero dní, bolo by hriechom nepozrieť sa aj na vrch Pilsko, ktorý je so svojimi  1557 m druhým najvyšším vrchom Oravských Beskýd po Babej hore a dvíha sa nad obcou zo severozápadu. Nejde o nijak výrazný kopec (aspoň zo slovenskej strany), smrekové pralesy pod jeho vrcholom sú však nádherné. O to viac v hmle, ktorá leží na krajine celý deň a z prechodu starými porastmi robí priam mystický zážitok.

Ako aj v prípade Babej hory, aj výstup na Pilsko je z Oravskej Polhory v neskorej jeseni prakticky celodenným podujatím, keďže si to k nemu musíte najprv došlapať po kilometre dlhých asfaltkách a lesných cestách. Táto časť nenadchne, no ani neurazí. Cesta prechádza cez lokalitu Biela farma, ktorá sa pod rukami developerov v posledných rokoch zmenila na nepoznanie. Nič proti rozvoju cestovného ruchu a infraštruktúre s ním spojenej, ale architektonické riešenie novostavieb vznikajúceho komplexu je viac ako desivé. Nedá sa ubrániť pocitu, že niekto tu nemá cit pre krajinu a stráca súdnosť. Plány vybudovať na slovenskej strane Pilska zimné stredisko so zjazdovkami boli nateraz zamietnuté, investor je v tomto smere zjavne optimista. Veď na poľskej strane Pilska nedávno vyrástlo jedno z najväčších lyžiarskych stredísk krajiny a turistická infraštruktúra výrazne mení prírodný ráz krajiny.

Priveľký hotel za dedinou, akoby si pomýlil Oravskú Polhoru a Donovaly. Pred ním je drevená koliba, ktorá sa síce tvári tradične, no opak je pravdou.

Pokus o originalitu? Bude to istotne lákavý penzión.

Celkový pohľad na rekreačné stredisko Biela farma.

Pilsko les

Pralesy Pilska.

V lese som si našiel baretku. Možno si ju tu počas svojich niekdajších potuliek sám Lenin zabudol.

Pilsko kosodrevina

V hmle stráca človek pojem o vzdialenostiach.

A nachádza krásu.

Skoro ako v škótskej vysočine.

Pilsko vrchol

Na vrchole Pilska.

Na poľskej strane Pilska rastú aj takéto hríby.

Horná Orava sa jednoducho oplatí. Na deň, na víkend, alebo aj na dlhšie. Každý deň môže byť plný nečakaných objavov. Táto banálna pravda platí všade, na Orave však predsa len o čosi viac. Nech sa už ale vyberiete kdekoľvek, nezabudnite, že krajina sa odhaľuje najradšej zvedavým. Pri hľadení do zeme nevidieť horizont, pri ostrení zraku zaň si zase nevšimnete krásu pod nohami. I keď nás zvádza svet nám hovoriac, že kraj, ktorý doma máme, ó, jak je lichý! Odolajme, zbytočne sa netárajme, sladké mámenie našich končín vyskúšajme. V tom nech nám pomáha zdravý rozum. Howgh!

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí, tvrdí nová aplikácia určená pre deti bohatých.

TV

Chcete cvičiť? Takto si zostavíte ten správny tréningový plán

Tréner Radovan Gergeľ radí, ako začať cvičiť.


Už ste čítali?