Po čase strávenom u bratislavských dievčat, s ktorými sa človek cíti dobre aj bez toho, aby sa o niečo pokúšal, pokračujem na Záhorí. Dunaju, vernému spoločníkovi z posledných dní, dávam definitívne zbohom na mieste, kde príjma kalnú vodu Moravy za svoju. Pamätník obetiam železnej opony pod devínskym hradom je popísaný menami tých, ktorým bol život za ňou tesný natoľko, až sa rozhodli pre útek. Množstvo mien. Za každým z nich je príbeh s predčasným koncom. Hranica smrti už nerozdeľuje, zvláštny pocit z absurdnosti dejín stále pretrváva. Nemám sviečku a tak zapaľujem aspoň cigaretu. Teplý dym stúpa v chladnom ráne. Rybári obsadzujú svoje pozície, v mobilných aplikáciách bežcov pribúdajú ďalšie kilometre. Všetci sme tichí blázni. Hľadáme zmysel času, piesok ktorého sa presýpa k poslednému zrnku. To skôr, či neskôr padne.

Pamätník obetiam železnej opony pod hradom Devín.

Most Chucka Norrisa

Cyklomost Slobody (známejší ako Most Chucka Norrisa) spájajúci Slovensko s Rakúskom.

Lužné lesy v okolí Bratislavy, robia mesto, ktoré ich vytesňuje čoraz viac na okraj jedinečným. S Malými Karpatmi robia ľudský úľ pri Dunaji obývateľným, i keď sú trúdom viac-menej ukradnuté. Dodnes si pamätám, ako som s pohľadom upretým ponad pivo z loďky Mark Twain, užasnuto sledoval srnu na ostrove oproti. Vykukla spoza stromov, pokojne sa napila z vody, ktorej hladinu len okamžik predtým sčerili kanoisti, aby sa neskôr opäť stratila v lese. Pri bobroch obhrýzajúcich spadnuté drevo na tom istom brehu, som o niekoľko minút neskôr neveril, že som v hlavnom meste. Bratislava je taká, akou si ju spravíte. Ale kto som ja, Bystričan, aby som chytráčil?

Morava lužné lesy

Lužné lesy rieky Morava.

Po niekoľkých kilometroch za Bratislavou bočím z cyklotrasy pozdĺž Moravy, ktorú som prešiel už v minulosti, na Záhorskú cyklomagistrálu smerom na Zohor. Voľba sa ukazuje byť menej estetickou v porovnaní s našou časťou medzinárodnej cyklotrasy po stopách železnej opony (web, video), ktorá vedie od Barentsovho mora na severe, až po Čierne more na bulharsko-gréckych hraniciach. Nič proti Záhoriu, ale v porovnaní s doteraz prejdenými regiónmi Slovenska ma nudí. Malacky sú len zastávkou na jedlo a energeťák, na ktorý nie som hrdý, ale hodí sa na dni ako je tento. Z pesničky Išel macek do Malacek, šošovičku mlácic, majú slovenské deti len skreslenú predstavu o okresnom meste na divokom západe svojej vlasti. Nie je to nič ľúbezné, roztomilé, žiadne ňu-ňu. Urbanistická tragédia pohodená v borinách.

Medzi Unínom a Štefanovom.

A vôbec, čitateľa už pridlho zavádzam, lákam Južnou Moravou a stále prešľapujem na mieste. Záhorie prejdené za pár hodín v šialenom tempe, vo mne i tak veľa spomienok neprebúdza. Rozlúčme sa preto so Slovenskom. Za mostom pri Brodskom už láka cudzina. Blízka, no prekvapivo odlišná.

Cyklotrasa rieka Morava

Po hrádzi pri Morave prechádza medzinárodná cyklotrasa Eurovelo 13 (Cyklotrasa železnej opony).

Brodské most Morava

Tour de Československo sa konečne dostáva do Česka.

Na moravskej strane

Pár kilometrov do Lanžhotu (s výnimkou pár sto metrov neskôr) je jediným úsekom zdieľanej cesty pre autá a cyklistov, ktorý dnes u susedov absolvujem. Zvyšok z takmer sto kilometrov dlhej trasy vedie cyklostezkami. Som z toho neistý, zaváňa to pocitom relaxačnej cyklistiky pre rodiny s deťmi, ktorej sa stránim ako vegán mäsa. Po čase však zisťujem, že všetko je inak. Ten komfort sa mi páči. Som stratený prípad, ktorému sa páči všetko. Rozmlátené cesty a rómske osady uprostred obcí Gemera, nudné mestečká bez chute so zápachom - nech sú už kdekoľvek, alebo upravená, sporiadaná a turistami hojne navštevovaná, na služby bohatá krajina Južnej Moravy. Začínam o sebe pochybovať. Strach, že by sa mi páčilo aj vo Švajčiarsku sa vlieva do mozgu ako neodvratný dôkaz prichádzajúcej staroby, spojenej s istým príjmom a stratou súdnosti.

Pohansko Břeclav

Pohanská svätyňa slúžila aj na astronomické účely.

Pohansko pri Břeclavi nás spája so slovanskou minulosťou. Ak chcete pocítiť Perúnov hnev, toto je to miesto. Stačí ho len niečim vytočiť. Hlučným telefónom, nadmerným fotením, tupým zízaním, či bohapustým zasieraním sa. Ježiši Kriste doparoma, by mohlo fungovať ešte o čosi výbušnejšie. Pri staroslovanskej pohanskej svätyni, zrekonštruovanej presne na jej niekdajšom mieste, cítim so starými bohmi. Taktiež cítim podobnosť medzi vierou našich predkov s tou, ktorá ako posledná odolávala pokresťanšťovaniu Európy medzi pobaltskými národmi. Nie som žiadny indie slavista, o Žiarislavovi a jeho vedomeckom učení si myslím svoje. Napriem tomu som očarený. I keď tváre Slovanov, vizualizované na náučnej tabuly vykazujú chyby v genofonde.

Pohansko Břeclav

Rekonštrukcia slovanského obydlia.

Pribúda cyklistov a okolo zámočka Pohansko je ich odrazu toľko, až to pripomína organizovaný národný pelotón za rodinu. Sú tu mladí oteckovia, fešné mamičky, ich ratolesti, starí rodičia, psy a voňavé klobásy chvatne obracané chlapom s mohutným pivným bruchom. Tipujem, že toľko návštevníkov nemajú viaceré slovenské lokality ani za rok a rozmýšľam prečo. Pochopiteľne musíme vziať do úvahy objektívne bohatšie atraktivity cestovného ruchu, lepšiu dopravnú dostupnosť. Ak k tomu pridáme vynikajúcu turistickú infraštruktúru, aktívnu propagáciu regiónu, služby orientované na zákazníka a nie ich prevádzkovateľov a prekvapivo nižšie ceny ako u nás, dôjdeme k bolestnému zisteniu. Kým sa u nás niečo nezmení, nemáme najmenšiu šancu.

Cez lužné lesy a poľné cesty vinúce sa cez poľnohospodárske usadlosti ma vzorne značená cyklotrasa privádza až na námestie vo Valticiach. Rozprávkové mestečko pod barokovým zámkom som navštívil už viackrát a preto sa v ňom príliš nezdržujem. Ako súčasť rozsiahleho lednicko-valtického areálu je od roku 1996 zapísané v zozname svetového kultúrneho dedičstva UNESCO. Ak je na svete oblasť, kde by som bol ochotný žiť aj v chudobe v malej chyži v bočných uličkách, je to práve tu. Stačilo by mi miestne víno na mlstnom jazyku, kus žvanca a žena, čo ma miluje. Ostatné by mohol srať pes.

Oddych v tôni platanov. Valtice.

Valtice vinohrady

Tam, kde sa snúbi dobré víno s krásou miest.

Oblasť v trojuholníku Lednice-Valtice-Mikulov je jednoducho lahodná. Skutočné lono pre tých, čo hľadajú spočinutie v hrejivej krajine estetického orgazmu. Najteplejšie miesto celej Českej republiky, kde sa najzápadnejšie výbežky Karpát Pavlovské vrchy (Pálava) dvíhajú nad úrodnou nížinou ako ochranné, slnkom a vetrom rozbrázdené ruky vápenca. Miesto, kde človeku samovoľne prichádzajú na rozum slová piesne Chválim tě země má od dvojice Svěrák & Uhlíř. Cyklotrasy po kopcoch obrastených viničom s výhľadom na približujúci sa Mikulov sú až tak opojné.

Mikulov

Žatva pod Pálavou.

Originálna náučná stezka o pokusoch ľudí prejsť na druhú stranu.

Mikulov milujem už od prvej návštevy spred hádam desiatich rokov. Nečudo, bolo leto a ja bláznivo zaľúbený do prvej lásky, ktorú som peši ťahal po rozpálenom okolí s batohmi vyrastajúcimi z našich chrbtov. Spali sme na kalvárii s výhľadom na celé mesto pod nami a ja som sa opil z jednej fľaše bieleho. V tom teple, o ktorom písali aj v novinách sa inak nedalo. Dievča žije už dávno v Izraeli a naše cesty sa rozišli, láska k Mikulovu je však živá večne. Nie nadarmo som ho zaradil aj do zoznamu svojich 10 najobľúbenejších miest.

Mikulov (zdroj)

Mikulov domy

Na námestíčku.

Z kaviarne.

Diaľková cyklotrasa Greenways Praha-Viedeň ma pohodlne nesie krajom vína pozdĺž hraníc s Rakúskom. Všetko je dokonale značené a na špecializovanej ceste sú cyklisti pánmi, ktorí aspoň na chvíľu zabúdajú na autá. Miestami je čerstvo nahodený asfaltový povrch hladší ako naše cesty prvej triedy. Neviem ako to tí susedia robia a prečo to my nerobíme, ale kdesi je vážna chyba, keď dvadsať rokov po rozdelení cítiť rozdiel, čo kole oči. Buď nevieme čerpať eurofondy, príliš kradneme, nemáme nápady, alebo sme jednoducho sprostí. Nezávidím Záhoriu v jeho boji o turistov v konkurenčnom prostredí príhraničných regiónov Českej republiky a Rakúska. Obávam sa, že je bez šance. Veď aj tí ľudia sú tu akísi milší.

Južná Morava cyklotrasa

Cyklotrasa na moravský spôsob.

V dedinke Nový Přerov nachádzam Jáňův dvůr. Penzión, kemp a ekofarma v jednom, sídli v tradičnom ľudovom dome uprostred obce a útulnosť tohto miesta sa len ťažko zachytáva do slov. Unavený slnkom si dávam polievku z hokaida, kávu a pivo. Dobrosrdečná obsluha podčiarkuje splnené želania hostí. Krásne, usmievavé dievčatá sa neštítia rozhovoru a samé sa pýtajú na cestu pútnika prechádzajúceho ich malým kráľovstvom. Je tu príjemne, že človek až zvažuje ostať, zakempovať, oddychovať a nechať sa unášať dokonalosťou miesta a dievčat, ktoré ho opíjajú viac ako pivo chladivo sa rozplývajúce vo vyschnutých ústach. Keď pôjdete okolo, určite sa zastavte a nezabudnite odo mňa pozdravovať.

Jáňův dvůr

Jáňův dvůr

Odolávam zvodom, svrbenie vo svaloch je silnejšie ako slabosť na dievčatá. Svištím ďalej stabilnou rýchlosťou okolo 25-30 km/hod. a cez Hevlín, Dyjakovice a Hrádek sa dostávam do na dnes cieľových Jaroslavíc. Ráz obcí sa mení, z takmer rakúskej dokonalosti k realite pohraničia postsocialistického štátu. Za cestu v Dyjakoviciach by sa hanbila aj nejedna gemerská obec, tankodróm je proti tomu nič. Jaroslavice sú akousi Jelšavou Južnej Moravy. Ošarpané, ospalé mestečko s najlepšími rokmi za sebou. Polorozpadnutý, pre verejnosť neprístupný zámok nad ním, zíza otvorenou klenbovou chodbou na pocestných. Únava po viac ako 130 km preniká do tela čoraz nástojčivejšie. Cyklista sa snaží zavetriť kemping spomenutý kdesi na nete. 

Zámok v Jaroslaviciach (zdroj).

Vzdávam hľadanie bezpečného miesta na prespanie pri rybníku, ktorý je dosť odruky a vraciam sa k motelu, ktorý som videl ešte po vstupe do mesta. Netuším, kto vymýšľa tieto názvy, ale po fiľakovskej reštaurácii Nostalgia alebo turčiansko-teplickej pizzérii Mimóza, je Estetika pre motel v Jaroslaviciach ďalším z kategórie čudných. Nevadí, miesto na stan tu je, rovnako aj reštaurácia s terasou otvorenou do noci. ŠPZ-ky áut prezrádzajú viacerých turistov zo Slovenska. Člny pripevnené o autá zas prezrádzajú aktívnu rodinnú dovolenku. Pred večerou si dávam pár deci sudového vína kúpeného po ceste a počas nej neodolám ani studenému pivku mena, na ktoré si už dnes neviem spomenúť.

Výhoda cestovania osamote sa už čoskoro ukazuje v celej svojej kráse. Dávam sa do reči s dvojicou od vedľajšieho stolu. Kto by si pomyslel, že s päťdesiatnikmi si tak dobre porozumiem. Miestny rodák Tonda sa sem vracia po rokoch aj s druhou ženou Vendulou a je to veselá dvojica. Rozprávame o živote v štátoch, čo kedysi boli jedným a oni sa nebránia nostalgii za Slovenskom. Žijú kdesi pri Liberci, v horách ponášajúcich sa na Kysuce. Snehu majú, že sa o takom juhomoravanom ani len nesníva. Po niekoľkých rundách, ktoré prináša čašníčka po čase už bez opýtania, sa dostávame k príhodám a spomienkam na niekdajšie Jaroslavice. Darmo je, znalým miestnych pomerom sa nič nevyrovná.

Za socializmu bol úrodný kraj okolia mestečka stredobodom, okolo ktorého sa točil život jeho obyvateľov. Šikovných rúk nebolo nikdy nadostač a tak sem každé leto chodievali Poľky na poľné práce. Zberať úrodu a sexuálne skúsenosti. Vravelo sa, že Poľka si prácu zastane, no nohy pri sebe neudrží. Chlapi mali letá radi, ich manželky už menej. Tí ktorí mohli si brali dovolenky, za zábavou nemuseli nikam cestovať.

Dáte si kyslé uhorky? (zdroj)

Znojemsko bolo v minulosti známe svojimi široko-ďaleko preslávenými uhorkami. Podľa Tondovho rozprávania sa nenakladali len do sladkokyslých nálevov a zaváraninových pohárov. Keď chodili mladí spolu do vínnych pivníc, dialo sa tam niečo, čo by antropológov, etnografov a odborníkov skúmajúcich ľudské správanie istotne zaujalo. V tom najlepšom, keď sa už z vína, čo to odpilo a guráž sa pozdvihla, organizovali sa súťaže v disciplíne, ktorá je možnou len v tomto vtipnom kraji. Vybrané dievča si lahlo na vyprataný stôl, roztiahlo nohy a šuhaj jej do vagíny strčil uhorku pred zrakmi rovnako ovínených priateľov. Keď bolo dievča pripravené, partner jej stlačil brucho a súťaž vo výstrele uhorky do diaľky sa mohla začať. Pravidlá boli jasné, vyhralo dievča s najsilnejším stiskom. Nebola to žiadna šikana, víťazka si vydobila spoločenskú prestíž.

Neviem, čo je na tom pravdy, no Vendula ten príbeh nepočula prvýkrát a Tonda sa po mojich námietkach tváril neoblomne. Som tomu schopný uveriť, len že by išlo o veselú urban legend. Nech je ako chce, dnes sa vraj už tradícia prestala dodržiavať. Škoda, aj takto prichádza ľud o svoje zvyky. A uhorkám sa nedarí už ani v Znojme. Dobre boli kyslé.

mlyn Slupy

Mlynárske múzeum v obci Slupy.

Ráno to ide do Znojma ťažko, ako to už býva s opicou na chrbte. Pamäť vypadla a zapla sa až v metropole tejto časti Južnej Moravy, ktorá sa hrdo dvíha na vŕšku nad malebnou riekou Dyje. Mesto má mnoho pamätihodností, no pre mňa asi nebolo stvorené. Cyklotrasy končia pár kilometrov pred ním, v ňom už nie sú vôbec. Doprava hustne v rannej špičke a tak bicykel miestami radšej tlačím po chodníku. Zastavuje ma stará Rómka a vraví, že mám peknú frajerku. Zvláštne, keďže som sám a neviem o ktorej z možných to vlastne hovorí. Vystrašený unikám hore ulicou končiacou na námestí. Chvíľu sa len tak poflakujem a čakám na vlak, ktorým sa ku mne po krátkom prerušení opäť pripojí parťáčka Zuzka.

Pred Znojmom.

Som rád, že sa vrátila, že je tu so mnou pripravená na dobré i zlé, i keď zlé nás zatiaľ obchádzalo. Na múzeá veľmi nie sme, keď sme však už tu, bolo by nevhodné niečo nevidieť. Vyberáme si schladenie v znojemskom podzemí, ktoré na reklamných plagátoch sľubuje poznanie i adrenalín. Hodinu sa krútime vlhkými chodbami, kde-tu sa zjavujú čudesné postavy umučených väzňov, alchymisti a iné strašidlá narafičené na zvedavých turistov hladných po zážitku. Po čase už máme tej tmy a stiesnenosti aj dosť.

Znojmo katakomby

Na smrť vyhladovaný väzeň v znojemskom podzemí.

Znojemské podzemie je jedným z najrozsiahlejšich v strednej Európe.

znojmo alchymista

Pán Alchymista. Nie ten od Coelha.

Za mestom sa driapeme do kopcov na konci ktorých je niečo, ako náhorná plošina nad Podyjím. Už tu sme mali zbystrieť a pochopiť, že odteraz až do konca, to nebude prechádzka rovinami. Krajina je malebná a premávka na cestách len minimálna. Nevadí, že cyklostezky predošlého dňa sú už len minulosťou. Cesty sú lemované alejami ovocných stromov a božími mukami. Na poliach dozrieva slnkom opitá úroda. Ve dvou se to táhne líp.

Krásna poloha Znojma na rieke Dyje (zdroj).

Obecná škola.

Krajina príjemna na dotyk.

kaplnka pole

Sám v poli.

Veterný mlyn v Lesnej pripomenul Estónsko.

V lenivých dňoch sa treba šetriť, preto nám strmý zjazd k Vranovskej priehrade prichádza vhod. Kemping na jej brehoch je hotová Mecca. O takejto koncentrácii turistov snívajú asi všetky naše vodné plochy svoje nenaplnené mokré sny. Hlava na hlave, stan na stane. Titul kemping roka 2012 zrejme priťahuje. Na české pomery je tu relatívne draho a neútulne. Len s ťažkosťou nachádzame miesto na stan, mimo vyhradenej plochy. Okrem krátkeho ošpliechania, tu niet veľmi čo robiť. Nasledujeme príklad už zjavne skúsených návštevníkov, a podľa hesla keď si v Ríme, chovaj sa ako Rimania, začíname piť. Ďaleko od ľudí, v tichu druhého brehu za hranicou areálu. Pri pohľade na panorámu priehrady vedieme letné reči. Budúcnosť si spolu ešte nespájame.

Vranovská priehrada panoráma

Večer nad Vranovskou priehradou.

Metabolická noc sa prebúdza do bieleho rána, biele myši našťastie nevidieť. Zuzka sa suší pred stanom ako z reklamy na uterák. V mysli mi znie pieseň Sunshine od Atmosphere. Jej text bol napísaný práve pre túto chvíľu.

All of a sudden, I realize something
The weather is amazing, even the birds are bumpin
Stood up and took a look and a breath
And there's that bike that I forgot that I possessed
Never really seen exercise as friendly
But I thing something's telling me to ride that ten speed.

Ranný casting pri priehrade.

Vranov nad Dyjí zámok

Vranov nad Dyjí.

Zvyšok Moravy je stúpanie do kopcov a klesanie do dedín v jamách medzi nimi, hrad sem a hrad tam, utešené cesty, na ktorých sa človek cíti dobre. Na jednej z nich sa odrazu zjavuje tabuľa Jihočeský kraj. A to je už iný príbeh. Buď pozdravená Morava a tvoji ľudia, ktorých priateľskosť je povestná a zhovorčivosť hrejivá. Ako ten pánko vo Vysočanoch, čo sme ho pozdravili pred Jednotou. Vyceril na nás zuby a spýtal sa, Vy ma poznáte? Nie. Ná, ani sa nečudujem, kto by už len poznal takého starého alkoholika. Skrátka a dobre, Morave sa treba otvoriť.

Varíme s láskou

Kto by odolal.

Nech sa páči, sadnite si!

Hrad Bítov.

Dovidenia Morava.