Tour de Československo VI. - Podunajsko

Autor: Peter Farárik | 24.9.2013 o 9:00 | (upravené 2.10.2013 o 18:15) Karma článku: 11,20 | Prečítané:  1439x

Cyklocesta naprieč bývalým Československom pokračuje rovinami Podunajska. Dunaj tu požiera slovenské rieky, lode na ňom sú pomalšie ako cyklisti na hrádzi. Slnko vypaľuje leto pod kožu a zdá sa, že všetko je tak, ako má byť.

Po vstupe do kempingu Vadaš riešime kultúrny šok a dotieravú otázku, na čo sem tie tisíce ľudí vlastne chodia. Medzi návštevníkmi sú zrejme tí, čo sa boja lietadiel, dlhých ciest k moru v sparenom aute, silní lokálpatrioti, tradicionalisti alebo jednoducho tí, ktorým sa zdá 13 eur za spanie vo vlastnom stane a spacáku v preplnenom kempingu na fliačiku čohosi, čo kedysi bolo trávou pri ceste ako primeraná cena. Počas dlhej cyklocesty naprieč Slovenskom sme sa nechali prekvapiť a nasrať už všeličím, termálne kúpalisko v Štúrove nám však ukazuje, kto kope prvú ligu do našich únavou otupených myslí a telesných schránok.

Nevieme, či to spôsobila jazyková bariéra, alebo len neschopne nastavená cenotvorba termálneho kúpaliska, keď tam však prídete o 19.30 s cieľom prespania, pani na vrátnici vám do ceny zaráta aj vstup do bazénov. Darmo sa jej snažíte vysvetliť, že o ne nemáte záujem, bez poplatku za ne to nejde. Nevadí, že čas sa v nich omočiť máte len do 20.00, a teda ich nestihnete. Po Štúrove verím, že najbližšie roky mu cenou nebude konkurovať žiadny kemping, veď aj v Barcelone stojí hostel menej a kemping pri Vltave v Českom Krumlove len pätinu toho, čo tento zázrak pri Dunaji.

Pinotík záchranca.

Sme príliš unavení na hľadanie alternatív, a tak sme radi aj za Vadaš, v akomkoľvek inom prípade by sme ho považovali za stelesnenie všetkého, čo zo srdca neznášame. Ak má byť toto preplnené, upotené a hlučné miesto so sprchami ako na vojne, ukážkou úspechu slovenského cestovného ruchu, tak sa vôbec nečudujem, že trávime dovolenky radšej v zahraničí. Nebyť fľaše výborného Pinot Noir ešte z Modrého Kameňa, hnev by s nami lomcoval o pletivo ohrady, čo nás tu na okraji kempingu delí od okolia ako hranica Schengenu afgánskych utečencov od vysnívanej krajiny.

Neviem, prečo mu to spravili, ale premenovať v roku 1948 prevažne maďarský Parkan na Štúrovo, nebolo voči Štúrovi pekné, úctivé a podľa všetkého ani rozumné. Rovnako potrestaní Hurban, Bernolák, Kollár či Sládkovič dnes pri myšlienkach na svoje mestá zrejme tiež v hroboch nekrepčia nohami v radostných tancoch. Radšej sú ticho a len nemo závidia Šafárikovi, ktorý sa zo svojich tráum z Tornale za viac ako dvadsať rokov už pomaly stihol vylízať.

Štúrovo panoráma

To najkrajšie zo Štúrova.

Ak je pre Bystričanov odpoveď na otázku, čo je najkrajšie na Zvolene vopred jasná (i keď dnes už viem, že to nie je výhľad na Bystricu, ale Zuzka zo Sekiera), v prípade rovnakej otázky o Štúrove je odpoveď ešte jednoznačnejšou. Štúrovo by nebolo pekné ani uprostred poľa, vedľa Ostrihomu však vyzerá ako na breh vyvrhnutá predstava o prístavnom meste. Korzo spájajúce nábrežie s kúpaliskom je plné korzujúcich, no bez šarmu a motivácie vidieť ho samotné. Je len cestou vedúcou k výhľadu na druhý breh. Cestou k lodiam svietiacim do tmavých vôd nočného Dunaja.

Bordel pri moste Márie Valérie svieti takmer ako lode, len staticky a dočervena. Ktovie, či ho navštevujú opálení námorníci od Čierneho mora, miestne hlavohrude od palubných dosiek svojich bavorákov, alebo cyklisti prechádzajúci po diaľkovej trase Eurovelo. Z mosta nad ním sa javí maličký a bezvýznamný ako lapač múch lákajúci teplom a vibráciami.

Štúrovo nočný Dunaj

Dunajský impresionizmus.

Mosty vždy fascinujú, nezáleží na ich materiáli, prevedení, šírke ani dĺžke. Spájajú dva brehy, urýchľujú pohyb a suchozemcom robia život o poznanie príjemnejším. Most, ktorý preklenuje hranice dvoch štátov, fascinuje ešte viac. Kráčame pod mohutnými oblúkmi kovového tela Márie Valérie, zastavujeme v jeho strede a chuť vymočiť sa z výšky do Dunaja potláčam len zvyškami svojej mravnej výchovy. Tento akt by sa mohol ľahko dezinterpretovať, rozpútať národnostné vášne silnejšie ako čisté potešenie z kolobehu vody, rozoštvávať a vôbec, bol by len naplnením detinskej túžby dospelého človeka, ktorý sa dokáže zabaviť aj inak.

Na ostrihomskom brehu s pohľadom upreným na občasne plávajúce lode líhame do vlhkého piesku . Pre horniakov majú väčšie čaro ako ťavy pod pyramídou. Sú obrovské a lampami vypaľujú žeravé oblúky do spenenej vody. Dlho čosi rečníme, no na nič konkrétne a hodné zápisu pre čitateľov a potenciálnych potomkov si nespomínam. Po druhej fľaši snívame o plavbe k dunajskej delte, o nápojoch v štíhlych pohároch servírovaných na palube, o kajutách plných exotických mileniek, o zablatených prístavoch kdesi v Rumunsku, o rojoch komárov letiacich pomedzi rybárske siete, o prúžkovaných modrobielych tričkách upotených po dvíhaní kotvy. Sny odkladáme do dôchodkového veku, nájdeme ich na dne krabičky pod dokladom o poslednej splátke hypotéky. Ak prežijeme.

Štúrovo panoráma

Pohľad zo skaly, kde stál kedysi slovanský hrad Strigoň (odtiaľ Ostrihom) na niečo, čo bývalo Kakathom.

komárno most

Ak pri tomto výhľade cez Dunaj stoja zahraniční turisti pred rozhodnutím, či navštíviť aj Slovensko, obávam sa, že tí menej otrlí sa rozhodnú rieku neprekročiť.

Bridge over troubled water

Ráno neodolávame ešte jednej návšteve Ostrihomu a bicyklami sa driapeme až na samotný vrch k bazilike. Sme plní síl napriek neplánovanému ponocovaniu, ktoré sa skončilo neskoro po polnoci poslednou kávou s rumom a kremešom na terase akejsi nešťastne vyzerajúcej cukrárne na pešej zóne zívajúcej do štúrovskej tmy. Definitívne začíname veriť tomu, že práve káva s rumom pred spaním má blahodárne účinky na regeneráciu organizmu. Znie to desivo, prieči sa to zdravému rozumu a všetkému čomu ľudia bežne veria, ale je to tak. Nedá sa klamať, len písať pravdu má význam a autor nemá právo ani dôvody ju zamlčovať v snahe vytvárať svoj skreslený, pozitívny obraz pred nič netušiacim čitateľom.

Ak som v predošlom článku spomínal, že Rožňava je rekordérom vo vzdialenosti svojej železničnej stanice od mesta, uvádzal som vás do omylu len z čistej neznalosti. Stanica v Štúrove je snáď ešte ďalej. Z mesta za ňou ostáva len spomienka a výpadovka smerom na Komárno, po ktorej pokračujeme cez Mužlu až po Kravany nad Dunajom, kde sa dunajská cyklotrasa konečne vracia späť k rieke. Cyklista až krochká blahom koľká krása ho to postretla, aby už po pár desiatkach metrov pochopil, že pekne upravené nábrežie je skôr výnimkou ako pravidlom a plný nádejí na čosi podobné sa vrátil opäť na cestu pre autá.

Podunajsko polia

Krajina Podunajska.

V dedine Moča majú najlepšie melóny na svete. Kupujeme polovicu a napriek smädu z horúčav lezúcich takmer na štyridsiatku ju nie sme schopní dojesť bez pocitu, že sme náhle otehotneli šťavnatou vodou. Predavač melónov, marhúľ a iných dobrôt južných krajov je milý a zhovorčivý pánko. Počas hydratácie ovocím preberáme všetko od slovensko-maďarských vzťahov, až po jeho syna, ktorý je čuduj sa svete tiež vášnivý cyklista, čo minule na biku Murmansk navštívil. Náhody asi neexistujú, ako inak si vysvetliť, že okrem tejto podobnosti, vyštudoval jeho syn aj geografiu. Ak vám bude niekto na Kysuciach vravieť, že na juhu sa po slovensky nedohovoríte, pošlite ho do Moči, hovoria tam po slovensky krajšie ako ten, čo jazdí triezvy po vypití celého baru.

Hausbót s reštauráciou a ubytovaním.

Na brehoch Dunaja sa začínajú množiť malé súkromné prístaviská s hausbótmi, kde sa môžete nielen najesť a napiť, ale aj ubytovať. Zo svojej cesty rovnakou trasou spred troch rokov si nič podobné nepamätám. Zdá sa, že cestovný ruch oblasti sa úspešne rozvíja a ponúka čoraz širšiu paletu služieb. Počas našej cesty Slovenskom je práve okolie Dunaja jediným miestom, kde ľudia pochopili, že aj cyklisti môžu byť zaujímavou klientelou, čomu istotne napomáha aj ich zvýšený výskyt vďaka medzinárodnej diaľkovej cyklotrase Eurovelo 6, ktorá spája Atlantický oceán s Čiernym morom.

Pristavenie na nealko.

Za Radvaňou nad Dunajom (donedávna som si myslel, že Radvaň je len jedna - bystrická) nachádzame rozsiahlu piesočnú pláž, ktorej krása predčí aj jej slávnu kolegyňu od Tisy na východe. Voda je teplá, tečie pomaly a pre účely čvachtania sa na naháča je ideálnym doplnkom lepkavého dňa pod slnkom, čo sa zbláznilo. So silným prúdom nie je dobré žartovať a plávať príliš ďaleko, no i tak sa pocit nefalšovanej dovolenky pri vode u výletníka dostaví. Okolie je tiché, len tu a tam si okolo niečo prepláva. Raz dlhá loď s drevom, neskôr malý čln, na ktorého čele leží niečo ako opaľujúca sa Máziková. Proste pohoda.

Bielokožec a mŕtve lastúrniky.

Cesta do Komárna je malým Holandskom, chýba len Severné more a tie ich obstarožné bicykle, čo sa napokon stali vďaka hipsterom módou aj v tak Bohom zabudnutých mestách ako je napr. Bratislava. Po monotónnej hrádzi by kilometre odsýpali rýchlejšie, ak by spod kolies neodsýpali kusy štrku. Hegá to s nami zo strany na stranu, hore a dole, až prichádzame k pamiatke, ktorú sme mali ako súkromný checkpoint. Ruiny rímskej hraničnej pevnosti Kelemantia dnes neomráčia svojou pompéznosťou, ani veľkosťou, nie sú fotogenické, ani dych vyrážajúce, napriek tomu sa ich oplatí navštíviť a nasať tu atmosféru z hranice Rímskej ríše. Sú pripomienkou, že história u nás sa nezačala písať až príchodom Slovanov a že aj u nás sa varili veľké dejiny.

cyklotrasa Dunaj Slovensko

Dunajskou hrádzou.

Na hrádzi občas stretnete aj nabalených diaľkových cykloturistov.

Rímska pevnosť Kelemantia pri Iži.

Kelemantia

Vďaka rekonštrukcii tu dnes vidieť aspoň pôdorys niekdajšej pevnosti.

Komárno ma pri každej návšteve príjemne prekvapí, oproti Štúrovu ide o nielen väčšie, ale aj výstavnejšie mesto s bohatšou históriou a viacerými pamiatkami slovenského až medzinárodného významu. Mesto vyrástlo pri sútoku Váhu s Dunajom a svoju strategickú polohu dokázalo vždy zúročiť. Nie náhodou sa práve tu vybudovala jedna z najväčších pevností Európy, ktorej majestátnosť a rozľahlosť môžeme obdivovať aj dnes (i keď prevažne len zvonku). Pri príjemnom obede a káve na Námestí gen. Klapku, či Jókaiho ulici, by dnes turistom len ťažko napadlo, že práve Komárno je mestom, ktoré bolo pred 250 rokmi zdevastované zemetrasením, pri ktorom sa zrútilo sedem kostolov a takmer tristo domov.

Komárno u mňa ostáva zapísané ako jedno z najpríjemnejších miest na Slovensku (zámerne nepíšem slovenských miest), nič na tom nezmení ani rozpačitý dojem z nedokončeného Námestia Európy, ktorého väčšina domov zíva prázdnotou a utvára celkový mierne apokalyptický dojem.

Rovnako ako v Štúrove ani tu neodolávame prechodu cez most na druhú stranu hranice a na otočku navštevujeme Komárom. Narozdiel od dvojičiek Ostrihom-Štúrovo vychádza z tejto dvojice krajšie mesto na našom území. Neskôr sa pozdĺž pevnosti dostávame k ústiu Váhu do Dunaja, aby sme aspoň na chvíľu vzdali hold našej najdlhšej rieke. Pred svojím zánikom to už nie je Váh z Ružomberka, ale silák iných rozmerov.

Oddych v Komárne.

sútok Váh Dunaj

Sútok Váhu s Dunajom.

Stáčame sa smerom na sever a opúšťame tok Dunaja v snahe byť ešte večer pri Kolárove, kde nás už na samote čaká Laco. Značená cyklotrasa Komárno - Kolárovo je zo začiatku na naše pomery až neskutočná. Hladko plynie po novopoloženom asfalte na hrádzi pozdĺž Váhu, míňame malebne vyzerajúce hausbóty a rybárske chatky pri pokojne tečúcom toku. Slnko už nepáli v úmysle zabíjať a minúty sa zdajú byť dokonalým výstrižkom z cykloturistických katalógov. Až do chvíle, keď sa asfalt stráca v štrku nasledovných kilometrov, ktoré sú pomalým utrpením a pocitom, že takto nikam nedôjdeme. Kdesi na západ od nás vedie cesta do Kolárova, a preto bočíme tým smerom do polí. Na západe však nič nového, len predieranie sa poľnými plodinami, búchanie kolies o trhliny v zoschnutej pôde a pocit, že tento nápad bol nešťastným. Keď po čase schádzame na hlavnú cestu do Kolárova pred Kameničnou, nadávky utíchnu.

Človek ani nevie a na hrádzi ešte aj k deťom môže prísť.

Mŕtve rameno Váhu.

Kolárovo je prerastená dedina s množstvom ulíc, ktoré sú všetky, ako by ich jedna architektka mala, ale nevylučujem, že môže ísť o príjemne miesto na život. Pohoda sála už z billboardu na Strekovský festival vína pred vchodom do mesta. Premakaný vizuál nenecháva nikoho na pochybách, že pôjde o ozaj ľudovú zábavu, na ktorej by fanúšikovia bulharského tranzvestitu Azisa chýbať isto nemali.

Nájsť cestu z Kolárova do Strediska environmentálnej výchovy Dropie, kde robí Laco správcu, sa ukazuje byť neľahkou úlohou. Hneď za mestom nesprávne bočíme a končíme na statku, ktorý akoby z oka vypadol strašideľným filmom z amerického vidieku. Chýbajú len staré veľké autá oťažkané hrubou vrstvou odlupujúcej sa hrdze. Psy štekajú a z domu vychádza starý pán, ktorého úsmev nás teší viac ako jeho prípadný povel čoklom. Nie sme vraj prvými, čo sa dali oklamať zlým značením a do Kraľky odbočili skôr. Mal tam už aj sanitku, policajtov, zblúdilých pocestných. Hneď zajtra pôjde na národný výbor podať žiadosť o zmenu dopravného značenia.

Škoda, že sme nakoniec nešli.

SEV Dropie je krásnym miestom uprosted ničoho, 10km od Kolárova a 13km od Zemianskej Olše. Niekdajšia samota premenená Slovenskou agentúrou životného prostredia (SAŽP) na miesto, kde sa školáci učia o prírode priamo v nej, kde rôzne skupiny hostí môžu stráviť príjemne chvíle v krajine marhuľového ostrova. Práve tu ešte nedávno žili posledné slovenské dropy, jedny z najťažších lietajúcich vtákov v Európe. Aj posledný Karči nás však navždy opustil a po dropoch tak ostal už len názov lokality.

Dropie.

Jazierko v Dropie.

Podunajsko ako má byť.

Šumivé magnézium, dokonalý balzam na unavené svalstvo.

Po dlhých nočných rozhovoroch so "strateným synom" Lacom sa po neskorom prebudení berieme za poznaním Kolárova, ktorého krásy sme včera nestihli. Všeobecne známymi pamiatkami mestečka sú ojedinelý plávajúci vodný mlyn na Malom Dunaji a drevený most, ktorý k nemu vedie. Most je nielen krásny na pohľad, ale pýši sa aj titulom najdlhší most s celodrevenou konštrukciou v Európe. Areál mlyna je podľa všetkého obľúbeným výletným miestom nielen miestnych, ale aj turistov a cykloturistov, ktorých sú tu v pestrofarebných oblečkoch plné lavice. Na pódiu sa starší DJ v žltom tričku snaží o hudbu, ktorú by som čakal skôr na rozvode Jadranky, kare Petra Stašáka alebo zabíjačke dobrého vkusu. Husiam prešľapujúcim z nohy na nohu na parkete to však zjavne nevadí. Medzi steblami trávy hľadajú omrvinky, my hľadáme vykúpenie na spodku pivového pohára.

Grafické štúdio z Kolárova nemôže mať o zákazky núdzu.

vodny mlyn Kolárovo

Vodný mlyn v Kolárove.

dreveny most Kolárovo

Najdlhší celodrevený most v Európe?

Kolárovské zátišia.

Dropie je raj a v raji je škoda neostať aspoň dva dni. Na tretí deň ráno sa selanka končí, Laco ostáva, Lukáš odchádza domov a ja pokračujem vôbec prvýkrát počas dlhej cesty úplne sám. Hlavu mám prázdnu ako prekotenú vaňu, nohy si však oddýchli a všetko bude dobré. Klamať sa, že osve budem mať čas viac premýšľať, nemá po skúsenostiach z minulého leta význam. Prepínam na autopilota a onedlho sedím na šopskom šaláte za sedem eur v Čuňove. Vo vzduchu cítiť Bratislavu.

Being a hipster is fun.

hipster cyklista

Buď cool, jazdi bicyklom cez slnečnice.

Čičovský maškrtník.

Aj pre toto mám rád Podunajsko.

Čičovské mŕtve rameno

Čičovské mŕtve rameno

Vodné dielo Gabčíkovo

Divotvorná huba.

Obrázky z Podunajska.

Pamätník obetí železnej opony pri sútoku Moravy a Dunaja v Devíne.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

U. S. Steel odchádza, o košickú fabriku bojujú Třinecké železárny

U. S. Steel predáva košické železiarne, ponuku predložili Číňania a skupina slovenských miliardárov.

KOMENTÁRE

Úbohá stredná trieda, tá sa vo Ficovom vlaku nevezie zadarmo

Ak sa niektorí chcú mať závratne dobre, musia sa tí ostatní mať horšie.

KOMENTÁRE

Ako o tridsať rokov rozvrátim našu spoločnosť

Moderné demokracie sa premenia na vlády starých.


Už ste čítali?