Tour de Československo V. - Poiplie

Autor: Peter Farárik | 9.9.2013 o 9:15 | (upravené 2.10.2013 o 18:15) Karma článku: 10,94 | Prečítané:  1753x

Poiplie na pomedzí Slovenska a Maďarska je regiónom, čo neoplýva známymi pamiatkami, ani masovo navštevovanými prírodnými krásami. Napriek tomu sa oplatí mu dať šancu a spoznať ho, napríklad aj na bicykli.

Fiľakovo sa nemôže páčiť hádam ani rodákom. Radi ho mať môžu, o jeho kráse však ódy asi nespievajú. Mesto s palmou v erbe je skutočne exotické, turecká minulosť akoby ešte nevyprchala. Pri každej návšteve tu mám pocit Balkánu, všetko je akosi piate cez deviate a vzduch vonia čímsi neslovenským. Najradšej mám mestský park, ktorý sa v posledných rokoch ozaj vyparádil. Dobre sa v ňom pozoruje svet a hádže reč so sockami, na ktoré tu vďaka blízkym bytovkám nikdy nie je núdza. Spomienky na Fiľakovo budú pre nás odteraz nostalgiou. Práve tak sa volá zvonku nevábne vyzerajúca reštaurácia, ktorá vie, že hrať sa na niečo tu pod hradom nemá význam. Vieme, že stravovacie zariadenia tohto rangu sú vždy tie najlepšie. Dostávame úprimnú porciu segedínu ako pre Ali pašu servírovanú s úsmevom pani, podľa ktorej to poľahky vyšportujeme. Ak pôjdete okolo, určite sa zastavte.

Cesta ďalej sa lepí v teple dní, keď je takmer štyridsať. Na severe sa čtrá panoráma Lučenca s jeho mrakodrapmi. Kilometre na tachometri naskakujú pomaly, smäd nás ťahá za jazyk svojou suchou dlaňou, zadky v cyklogatiach prechádzajú tortúrou. Záchranou sú až Rapovce, dedina zvláštneho mena, kde nás krčmár kriesi malým pivom. Je to milý človek, dávame sa do reči a príbeh nášho výletu sa mu pozdáva. Mám rád ľudí hrdých na miesto kde žijú a tento je jeden z nich. Odporúča nový aquapark pri futbalovom ihrisku, v morskej vode sa tam kúpe, fínske kade možno opáčiť a aj prespať sa tam vraj v kempe dá. Musí to byť isto super, na vodu však veľmi nie sme a diaľky lákajú.

Panické Dravce zaujmú najmä názvom, vždy som ich chcel navštíviť a odhaliť pôvod tohto originálneho pomenovania. Nie som však o nič múdrejším a vo Veľkej nad Ipľom si už na ne ani nespomeniem. Krajina sa prekvapivo zužuje medzi svahmi kopcov, cez ktoré si Ipeľ kliesni cestu. Rieka sa práve tu stáva hraničnou, aby celých 140 km až po ústie do Dunaja jej tok jasne naznačoval, čo je koho.

Nový most cez Ipeľ opäť spája Slovensko s Maďarskom.

Hranica prechádza stredom rieky.

Svätec s dvojitým občianstvom.

V Rároši nás prekvapuje krásny nový most, čo od roku 2011 opäť spája nielen dva brehy, ale aj dva štáty. Pre miestnych muselo byť jeho otvorenie veľkou udalosťou, veď od druhej svetovej vojny, kedy bol ten pôvodný zničený, museli merať cestu k susedom dlhou obkľukou. Chvíľu si užívame pocit jedna noha tu a druhá tam. Svätca zo sošky presne na hranici to asi až tak neberie. Žlté X v strede mosta ho pretína na polovice. Veríme, že aspoň on má právo na dvojité občianstvo.

Do Dolnej Strehovej som chcel ísť na wellness s frajerkou ešte počas zimy. Z pobytu nakoniec nič nebolo a o hoteli teraz nemôže byť reči. Viem, že s Lukášom si vystačíme aj v stane a na luxus nemá zmysel míňať, keď sa nejedná o romantiku. Osud nám žičí a večer nie je na recepcii nik, kto by stál o naše peniaze. Ušetrené na vstupnom utrácame aspoň za občerstvenie, stánok s fastfoodom a výčapom tak blízko od stanu je viac ako vírivka s termálnou vodou.

Dolná Strehová.

Pomsta slnka a sandálov.

Ľudia ráno vyliezajú z chatiek, podľa ich pohľadov nie sme jediní, čo oddychujú pitím. Deň začína unaveným presunom so zubnými kefkami v rukách, rodiny s deťmi sa presúvajú k bazénom. O tomto kraji som nevedel nič a Pôtor by som hádal skôr v slovenskejších končinách. Obec s lúbozvučným názvom je ľúbivou aj v skutočnosti, na vybielenom kostolíku a zvonici s drevenou strechou je radosť oči nechať. Pokoj by sa tu dal krájať, natierať vrstvou ticha, čo by na zem spadlo vždy tou správnou stranou.

Pôtorské zátišia.

Stúpanie na Modrý Kameň.

Za Dolnými Strhármi sa terén vydúva smerom k južným výbežkom Krupinskej planiny a zo serpentín na Modrý Kameň sme skutočne strhaní. Odmena v podobe najmenšieho mesta na Slovensku je však bohatšia ako sme čakali. Domy nalepené na svahoch hľadia do doliny, len niečo viac ako tisícpäťsto obyvateľov sa môže pochváliť ozaj krásnym mestom. Trochu to tu pripomína Banskú Štiavnicu, ešte aj hrad tu zhora sleduje ulice pod ním.

Múzeum bábkarských kultúr a hračiek je vôbec prvým, ktorému počas našej cesty dávame šancu nás zaujať. Táto voľba sa neskôr ukazuje byť viac ako správnou. Na Slovensku ojedinelá expozícia zaujme nielen deti. Spoznávame historické kúsky ale aj hračky nášho detstva, ktoré možno zaradiť do zlatého fondu výrobkov socializmu. Viac ako do hračiek a bábok od výmyslu sveta sme však zahľadení do sprievodkyne Zlatice. Ak má označenie spanilá svoje zhmotnenie, je to práve toto dievča. Oblečená v ľahkých letných šatách, s hlasom mäkším ako plyš, s vlasmi víl a očami hlbšími ako studňa, nás úplne pohlcuje. Človek by si povedal, že je to len vyčerpaním z cesty, sebaklam však nie je nikdy možné obhájiť. V miestnosti luminiscenčného divadla Lukáš ani nedýcha. Pod špeciálnym osvetlením tu v tme žiaria farebné bábky, spod šiat našej víly svieti bielizeň. Bábky naraz prestávajú existovať. Po prehliadke sme smutní, že odchádzame, radi by sme ostali hoci aj navždy.

Definícia na zapamätanie.

Mesto krásnych dievčat.

Hrad prechádza rekonštrukciou.

V opojení z krás života rozšafne míňame na fľase bio vína z juhoslovenskej vinohradníckej oblasti. Ich chuť sa neskôr ukáže byť lahodnou tak ako vzhľad dievčat odrastených v kraji, kde sa vyrábajú. Zjazd do Veľkého Krtíša nám chladí hlavy, toto mesto je celkovo vhodné na vytriezvenie a dopadnutie nohami späť pevne na zem. Niet tu vlastne ničoho, len farebné zateplené paneláky s ľuďmi, z ktorých si mnohí tak zúfalo hľadajú prácu. Reštaurácia v ktorej si dávame obed, vyzerá ako závodná jedáleň prerobená na svadobný salónik s výzdobou, čo bola in niekedy po prevrate. Život v Krtíši môže byť fajn, na to aby ste to ocenili sa tu však musíte asi narodiť.

Pohľadnica z Poiplia.

Poiplie je na prvý pohľad nezaujímavé, krajina len jemne zvlnená, miestami dokonca rovná. Na cyklistiku je to tu však príjemné, i keď žiadne prvotriedne pamiatky ani dych berúcu prírodu tu čakať nemožno. Dediny sa spodobujú a z väčšiny si nepamätám ani ich názov, tobôž niečo viac. Slovenské Ďarmoty sa predsa len pamätajú ľahšie, je tam hraničný priechod a nie sú ani tak slovenské. Pred poslednou ošarpanou bytovkou pri hranici nás pozoruje fajčiace dievča, občasný kamión mieša vzduch inak nehybne stojaci nad rozpálenou vozovkou. Šahy sa zdajú byť nekonečne ďaleko a keď tam človek príde, zabudne na čo sa tam vlastne tešil. Mestečko ležiace prakticky na hraniciach s Maďarskom sa neodlišuje od iných na našom stredojuhu. Chaotické, živé a pre turistov tranzitné. Rovno centrom prechádza hlavná cesta s kamiónmi ponášajúcimi sa na vlakovú súpravu. Ak by som si musel vybrať, radšej by som tu žil kdesi na vidieku.

Pokoj na cestách.

Po cestách na rovine to ide priľahko a tak premýšľame nad spestrením. Pozeráme do automapy a cez most vo Vyškovciach nad Ipľom sa vydávame reznúť si to cez Maďarsko. Asi sme sprostí a hneď za mostom bočíme zlým smerom. Mysliac si, že sme v cudzine sa lopotíme čoraz horšími cestami cez polia na samom konci vlasti. Žatva práši do očí kúsky obilia. Spleť hrádzí je nekonečná a ich povrch kamenistý na úzke gumy mojich kolies. Keď po čase vidíme autá rybárov pri mŕtvom ramene, tešíme sa ľuďom akoby boli prvými po mesiaci v džungli. Ukazujú smerom späť na hlavnú cestu, vinie sa kdesi za morom s vlnami slnečníc.

Je zaujímavé, že práve na krátkom úseku východne od Šiah, prestáva štátna hranica na niekoľko kilometrov kopírovať tok rieky Ipeľ a Slovensku tak patrí územie, ktoré by inak pripadlo Maďarsku. Okrem tejto výnimky je Ipeľ hraničnou riekou od Kalondy až po Chľabu, kde ústí do Dunaja. Je vysvetlením tejto anomálie železničná trať, ktorej priebeh je takto na našom území?

Oblasť juhovýchodne od Šiah, kde Ipeľ netvorí štátnu hranicu.

Žatva.

Ipeľ sa čoraz viac rozširuje.

Stroskotaní v mori slnečníc.

Odbočky z asfaltových ciest sú nakoniec predsa len príjemnou zmenou. Človek sa po nich teší z návratu medzi autá, z obyčajných dedín s krčmami voňajúcimi istotou. Ipeľský Sokolec, Pastovce, Salka - nebyť tohto výletu, nikdy by som sa sem asi nedostal. Ľudia čo tu žijú, majú iný pohľad na Maďarsko. Pre nás je to rovina, pre nich naopak hory za ich oknami dvíhajúce sa v diaľke za Ipľom. Dodnes si pamätám na trek v nich spred pár rokov. Börzsöny (po slovensky vraj Novohradské vrchy) sme prešli za dva dni až k Dunaju vo Visegrade. Maďarskí turisti krútili hlavami, Slovákov z Besztercebánye tam ešte nevideli.

Za Salkou sú strmé serpentíny, ktoré narúšajú moje predstavy o rovinatej krajine pri ústiach Ipľa a Hronu. Miestna horská prémia však stojí za to. Zdá sa, že aj najmenšie slovenské pohorie Burda má tiež svoje Donovaly. Nádherný zjazd do Kamenice nad Hronom je ako za odmenu. Z juhu sa proti nám odrazu stavia ostrihomská bazilika. Namýšľam si, že cítim Dunaj tak ako cítiť more, keď sa človek nevie dočkať svojho vysneného cieľa. Hron je tesne pred sútokom lenivou starou riekou, z posledných síl tu ukladá štrk na svoje brehy akoby chcel po sebe ešte čosi zanechať. Rozmýšľam, ako dlho trvá vode dotiecť sem až z Bystrice. Zvečerieva sa a únava po viac ako 120 km láka zakempovať. Po dlhom dni príde dlhá noc...

Takmer u konca / Slovenčina zo Šiah

Pred sútokom.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

U. S. Steel odchádza, o košickú fabriku bojujú Třinecké železárny

U. S. Steel predáva košické železiarne, ponuku predložili Číňania a skupina slovenských miliardárov.

KOMENTÁRE

Úbohá stredná trieda, tá sa vo Ficovom vlaku nevezie zadarmo

Ak sa niektorí chcú mať závratne dobre, musia sa tí ostatní mať horšie.

KOMENTÁRE

Ako o tridsať rokov rozvrátim našu spoločnosť

Moderné demokracie sa premenia na vlády starých.


Už ste čítali?