Tour de Československo IV. - Gemer forever

Autor: Peter Farárik | 6.9.2013 o 8:40 | (upravené 2.10.2013 o 18:16) Karma článku: 15,32 | Prečítané:  7426x

Niektoré regióny ostávajú mimo záujmu turistov s väčšinovým vkusom. Gemer je takým a preto ho máme radi. Bohatosť prírodných a kultúrnych pamiatok sa tu mieša s materiálnou chudobou. Je to koktejl, čo opíja. Stačí sa len napiť.

Driapeme Zádieľskou tiesňavou napriek zákazu prechádzať ju na bicykli. Pre turistov nie sme nebezpeční ani v prípade, že by ňou ráno nejakí prechádzali. V strmom stúpaní po rozbitej ceste sa o rýchlosti hovoriť nedá, zrážka hrozí nanajvýš z oblohy vo farbe vyzretej plesne. Tiesňava je skvostná, času na obzeranie krás je na rozdávanie, náučné tabule oboznamujú o všetkom možnom aj nemožnom. Potok sa denne zarezáva hlbšie do podložia a jeho snahu musíme oceniť, bodaj by sme na ceste boli rovnako vytrvalí. Za miestom, kde sa  steny tiesňavy už širšie vystierajú k svetu, stretáme postavy, čo sa sem nechodia len tak podaromnici presúšať. Verejnoprospešná čata žien s metlami v rukách zametá lesnú cestu. Na účel tejto práce sa treba spýtať na obecných úradoch blízkych obcí, nám unikol ako plachý zajac pred hlavňou poľovníka. Nech len niekto hovorí, že naša krajina je v neporiadku, ani lístok nazmar! Trávnice sa tu už síce nespievajú, z mobilu však clivý hlas predsa len čosi nôti.

Zádielska chata, len nedávno zrekonštruovaná z európskych fondov je cez týždeň zavretá. Kto to kedy videl, aby turisti mimo víkend v lete chodili. Peniaze míňať, na to by nás bolo! Sedí sa tu však príjemne, aj mraky už konečne pochopili, že trčať zavesené celé dni nad krajinou je predsa len trápne a ako zbité psy sa strácajú kdesi do kúta. Oddychujeme i keď nemáme veľmi z čoho a Lukáš sa postupne aklimatizuje na naše nafičané cyklotempo.

cyklotrasa Slovenský kras

Smerom na Bôrku.

Krajina medzi planinou a Volovskými vrchmi je ako z rozprávky, cesta ňou najprv vlnivo stúpa, aby neskôr klesla do dedín s kostolíkmi, že by sa dal človek razom na vieru. Ak hľadáte miesto na zaľúbenie sa do cyklistiky a vetra vo vlasoch, trasa cez Bôrku, Lúčku a Kováčovú je pre vás tou pravou. Malé políčka s ochrankou strašiakov vás zdravia sviežou zeleňou, pekne udržiavané domčeky v Kováčovej vás lákajú zobrať si hypotéku a urobiť zmenu, ktorá sa nazýva útekom na vidiek. Dodnes ľutujem lenivosť odbočiť k husitskému kostolíku v Lúčke, niekedy je dobré aspoň trochu plánovať.

cyklovýlet Slovenský kras

To najlepšie, čo doma máme.

Tu kdesi začína Gemer, región skrytých krás a viac ako 25 percentnej nezamestnanosti. V porovnaní so Spišom ho navštevuje len zlomok zblúdilých, v porovnaní so Šarišom má menej známe pivo. Milovať ho treba o to viac, tak unikátny koktejl prírodných a kultúrnych kvalít sa nájde len málokde. Je pre mňa záhadou, prečo  dnes nie sú tunajšie gotické perly absolútnym trhákom. Gotická cesta by mala byť na školách povinnou.

SBS.

Pri Lipovníku sa vyhýbame hlavnej ceste Zvolen - Košice a zastavujeme sa až v Krásnohorskej Dlhej lúke, kde chceme vstúpiť do podzemia jaskyne. Čas do odchodu vlaku, ktorým nás Zuzka opúšťa však tlačí a preto uprednostňujeme plán na prieskum rožňavských kúpeľov. Po tých v Korytnici, Sobranciach a Byšte chceme ďalšie zaniknuté do zbierky a na jaskyňu kašleme. I tak sú všetky rovnaké a v prilbe človek vyzerá ako blbec aj na bicykli. Rožňava vyzerá lepšie ako sme čakali a jej bohatá banícka minulosť sa odráža na štvorcovom Námestí baníkov s meštianskymi domami, kde v jednom zháňam cyklomapu Gemeru v informačnom centre. Na počudovanie ju práve nemajú, ak by sa však cyklisti prechádzajúci mestom rozhodli pokračovať do Tatier, môžu si tu správnu mapu kúpiť. Vidieť tu chodiť aj foťáky s turistami, čo je po skutočnom východe miernym šokom, ktorý zajedáme v podzemí reštiky, kde vám v menu za 2,60 dajú okrem dvoch chodov aj kávu s koláčikom.

Rožňava námestie

Námestie baníkov.

Z mestskej veže vidieť celý svet, teda aspoň tú časť, ktorá je svetom ľudí vyrastajúcich na pomedzí Slovenského krasu a Slovenského rudohoria. Pohľad z nej nás presviedča, že vybrať sa cez hory by bolo chybou, za ktorú by sa nám ďalšie dni telá nepoďakovali. Niežeby sme nekoketovali s výzvou zdolať serpentíny Rudohoria, vnady pohodlnejšej alternatívy však vyťahujú silné zbrane pre slabé povahy.

Planiny Slovenského krasu.

Bim - Bam - Bom.

Kúpele neďaleko mesta sú veľkým sklamaním. Byšta nás rozmaznala a pár zamknutých budov v ešte zachovalom stave sa nám máli. Útechou je nám aspoň malý zanedbaný parčík, v ktorom si nohy chôdzou oddýchnu od pedálov. Netušíme, čo sa tu mohlo liečiť a či vôbec, žiadny prameň nenachádzame a vraciame sa do Rožňavy, kde ešte preskúmame zopár bočných uličiek. Do tohto mesta sa treba ešte vrátiť na víkend, vravíme si v predstavách na spoznanie miestnych krčiem a noci v hoteli, čo by sa zmenil na ten menom California.

kúpele Rožňava

Kúpele, čo neboli.

Z výletu je dobré mať aj autoportrét.

Ak som si donedávna myslel, že vzdialenejšia železničná stanica ako tá v Banskej Štiavnici, či Kremnici od mesta u nás byť už nemôže, mýlil som sa. Tá rožňavská v Rožňave ani nie je. Ak by na nej zmenili nápis na Brzotín, nik by nemohol vzniesť námietku. Jej budova bola za socíku iste pyšnou, dnes ju má asi väčšina za hnusnú škatuľu stratenú pri koľajniciach. Nie sme väčšinou, z turistického mainstreamu sa pomočujeme strachom a preto nás stanica očaruje. Interiér je nádherne zachovalou učebnicou socialistickej estetiky o ktorú sa tu starajú ako o poklad. Málokde vidieť mozaikovú výzdobu tak originálnu, strop tak šialený a záchody tak starosvetské. Toto je Gemer, ktorý milujeme. Zuzka nás opúšťa, keďže lístok na Colours of Ostrava je predsa len iné kafé ako lákadlá Tornale a ďalších miest bez dobrej povesti, čo po nej nasledujú. Zvykli sme si na seba a smútok zakrývam len s ohľadom na Lukáša, starí kamaráti by si mali vystačiť aj bez žien. Ďalej cesta pokračuje v chlapskej dvojici, ktorá doteraz viac holdovala alkoholu ako aktívnej dovolenke.

Piece of art.

Rožňava železničná stanica

Old school v najlepšej forme.

Strop v kozmickej lodi.

Rozohnať smútok a rozpaky je najlepšie cez svaly. Stúpame cez Rudnú a Rakovnicu až po Honce, odkiaľ je to  zjazdom do Štítnika Lukášovým slangom čistý láčesík. Kedysi hrdé mestečko je dnes hanblivou dedinou. Bohatstvo sa pominulo spolu s Nemcami a chudoba ostala. Zdá sa, že sa tu cíti dobre. Na rozkopanom námestí prebieha čulý ruch opráv, práce je tu očividne ako na kostole. Ten v Štítniku musel dať jeho staviteľom poriadne zabrať, ide predsa o gotický skvost, ktorý sem chodia obzerať turisti z celého sveta. Je sa na čo pozerať, vnútorná výzdoba s klenbami, freskami a oltármi nenecháva na pochybách, že sa tu v minulosti hrala prvá liga.

Slovenský kraj cyklistika

Na ceste za pamiatkami.

Štítnik kostol klenba

Za fotenie si priplatíte 3 eurá.

Pred vstupom do kostola nás víta pani sprievodkyňa a upozorňuje, že nechať si bicykle na ulici je nápad, ktorý by sme mohli olutovať v prípade, že chceme v ceste pokračovať. Dobrým radám sa nebránime a preto ich schovávame v predsieni kostola, v stánku Božom sa nekradne ani tu. Ako je kostol plný oku lahodiacich artefaktov, tak je plná príbehov pani sprievodkyňa. So široka a s nadšením rozpráva o histórii kostola a mestečka, ako aj o dnešnom živote v ňom. Raperi by to označili istotne za hardcore shit, my radšej len mĺkvo a chápavo pritakávame. Pri skratke s podtónom, čo by nejeden ľudskoprávny aktivista označil za rasistický, sa však dozvedáme, že nie všetci miestni sú vagabundi. Sú tu aj CSc., čím sa v miestnom žargóne podľa všetkého označujú celkom slušní cigáni. Veď napokon, nejeden z nich tu začal púť životom v bronzovej krstiteľnici, ktorá očisťuje hriehy hneď na začiatku. Svätcov je plný kostol, na stenách rozprávajú svoje komiksové príbehy. Ten o svätej, čo prosila Boha o pomoc pred sobášom z donútenia nám vyrozprávala sama sprievodkyňa končiac ho slovami, sú to zaujímavé príbehy, čo poviete? Mlčať je zlato, veď čo sa dá povedať na svätú, ktorej modlitby Boh vyslišal a obdaril ju chlpami na celom tele? Účel svätí prostriedky, účelom bolo striasť sa nežalaného ženícha, mission accomplished.

Štítnik kostol

Kto by to len zvonku povedal?

štítnik kostol

Netradičný inventár.

Jeden z najstarších organov na našom území.

Posvätno.

Byť na Gemeri a neochutnať ho by bolo hriechom. V uličke domu na námestí vchádzame do pani sprievodkyňou odporúčanej krčmičky s čarovnou, viničom obrastenou terasou a pýtame sa na čapáka značky Gemer. Po našej žiadosti, dovtedy tichý štamgast prekvapuje rečníckou otázkou Ná kto by to pil? Smutný z neúspechu sadáme za stôl s dvomi Šarišmi a dumáme, kde to len preboha Gemerík nájdeme. Zo zahĺbenia v mape a myšlienok smrť Heinekenu, nás vytŕha až cúvajúce auto, ktoré prechádza po kolese na ležato pohodeného bicykla. Lukáš sa bál, aby mu tátoš nespadol opretý o múrik, teraz s hrôzou pozerá na skazu, čo sa prieči logike. Svätci z kostola asi stáli pri nás a rám kolesa je v poriadku, môžeme pokračovať.

V Gemerskej Hôrke míňame továreň na hygienické potreby, aby sme už onedlho parkovali na Námestí európskej kultúry v Tornali. Nevieme, čo bolo dôvodom tak nešťastného pomenovania, ale nič európske a tobôž nie kultúru tu nebadať. Fajčíme v tom smutnom priestore a Lukáš vraví, že tu aspoň cestu opravujú. Čo si pamätám, rovnako ju opravovali aj keď som tu bol naposledy. Bolo to už dávno. V časoch, keď ešte mladí nechodili postávať ku košom na námestí s cígami v ústach. V časoch, keď sa z ich mobilov nerozliezal hlas podobný raperovi.

Tornaľa kemping

Pohoda v Tornali.

Gemer je len jeden, darmo by vás svet lákal vám hovoriac o krajoch ľúbeznejších. Kemping pri tornaľskom kúpalisku nech je toho dôkazom. Atmosféru mu môžu niekoľkohviezdičkové kempingy len závidieť. Ľudí je tu málo, vlastne tu takmer nie sú, na recepcii vás s úsmevom víta dievča, čo by mohlo byť pokojne Miss Gemeru a je tu všetko po čom duša nenáročného turistu piští. Zabudnite na detské kútiky, stánky s občerstvením a iné taľafatky, čo sú akurát tak dobré pre cudzie peňaženky. Tu máte esenciu kraja, susedov z vedľajšej búdy, čo do noci púšťajú maďarské hity, ktoré vás presvedčia, že slovenský dancefloor bol kultúrou a vôbec, netreba dopustiť na autentické zážitky. V porovnaní s kempingami v Čechách kdesi v Krumlove si síce čosi priplatíte (8 eur / človekostan), nebudete však trocháriť. Veď za vstup do skanzenu a folklór bežne platíte.

Domček, domček, kto v tebe býval?

Ráno je cesta do Včeliniec, Rumince a ruina kaštieľa, kúpele v Číži, kde si ako nekúpeľný hosť nedáte ani kofolu. Neskôr sú slnečné polia, aby bola napokon Rimavská Seč, pri ktorej sa oplatí pristaviť aspoň v texte, keď sme už na to počas cesty nemali odvahu. Obec výzoru Slovenskej Ľupče bez hradu je stereotyp o úpadku obcí z krimi novín. Starostka obvinená zo sprenevery, vykradnuté potraviny, kupovanie volebných hlasov, Rómovia žijúci v horších podmienkach ako v Keni (Rimavská Seč - čítajte, čo je nové). Nič čo by lákalo, zaujme však určite. Zo stavieb v obci sa normálu vymyká okrem polorozpadnutých domov tradičnej architektúry o niečo menej tradičná policajná stanica. Zelený pruh po jej obvode pripomína, že práve tu bývajú tí, ktorých poslaním je pomáhať a chrániť. Ostnatý drôt na hradbe okolo zas to, že len nedávno bolo treba chrániť práve ich. Nový čas to zvyčajne preháňa, článok s názvom Aj Slovensko má svoj Bronx však nebude ďaleko od pravdy.

Rumince kaštieľ

Kaštieľ v Ruminciach.

Čakanie na budúcnosť.

Izba s výhliadkou.

Šľachta a gazda.

kúpele Číž

Kúpele Číž.

Pamätník do každých kúpeľov.

V Šimonovciach bočíme ku láske, ktorou je pre nás Cerova vrchovina. Najmladšie sopečné pohorie Slovenska s neopakovateľnou atmosférou teplomilných dubín, som kedysi navštevoval každú jar. Keď v Bystrici ešte vládne zima, tu už jarné slnko vymetá kúty lúčmi, čo hrejú. Pešia turistika po kopcoch má výhody, ktoré cyklotúra neponúka, zo sedla bicykla zas spoznáte život dedín, do ktorých nohou nevkročíte. Na bicykli neprekáža blúdenie, kilometre sa rýchlo naháňajú a tak ani návšteva Gemerských Dechtárov omylom na rázcestí nezabolí. Práve naopak, po rokoch opäť ochutnať žltú malinovku z fliaš, o ktorých som si myslel, že skončili spolu s mečiarizmom, je osviežujúcim návratom do detstva z čias, kedy deti boli deťmi a tráva pod našim panelákom bola o čosi zelenšou.

Gemer ľudová architektúra

Hlinená kráska.

Oddych v Hajnáčke je vždy lahodným, nostalgia však neprechádza. V krčmičke pri kostole tu vždy čapovali Gemer. Viac už nečapujú. Zmenila sa doba, pivo tak späté s krajom a jeho ľudmi sa už tak či tak vyrába vo fabrike, čo zožrala tie menšie. Pokrok a globalizáciu nezastavíš, i keď niekedy, aspoň na chvíľu má človek pocit, že na Gemeri tie hodiny predsa len z času na čas niekto nenatiahne.

Gemer, milujem ťa.

Hajnáčka cyklo

Pred Hajnáčkou.

Krajina Sovieho hradu.

POKRAČOVANIE POIPLÍM TU ...

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

U. S. Steel odchádza, o košickú fabriku bojujú Třinecké železárny

U. S. Steel predáva košické železiarne, ponuku predložili Číňania a skupina slovenských miliardárov.

KOMENTÁRE

Úbohá stredná trieda, tá sa vo Ficovom vlaku nevezie zadarmo

Ak sa niektorí chcú mať závratne dobre, musia sa tí ostatní mať horšie.

KOMENTÁRE

Ako o tridsať rokov rozvrátim našu spoločnosť

Moderné demokracie sa premenia na vlády starých.


Už ste čítali?