Tour de Československo II. - cez Tokaj po kúpele Byšta

Autor: Peter Farárik | 1.9.2013 o 19:16 | (upravené 2.10.2013 o 18:19) Karma článku: 11,75 | Prečítané:  2879x

Pokračovanie cyklocesty naprieč bývalým Československom začína pri Tise. Prechádzame cez nížinatú krajinu Medzibodrožia, rodiskom Františka Rákociho II. a tokajské vinohrady až po objav tohto leta - fascinujúce zaniknuté kúpele Byšta v Slanských vrchoch. Samotná cesta začína byť cieľom.

Vysúkavame sa zo stanu a pretierame oči, ešte unavené včerajsím vínom. Zdá sa, že ranná Tisa tečie pomalšie ako tá, spoza ktorej sa v noci niesli zvuky tmou prebudených tvorov. Zvírený prach z piesočných nánosov sa približuje spolu s čoraz viac rozoznateľným Land Roverom pohraničnej polície. Ako sa balíme, policajti skáču do člna a štartujú motor, na hladine po nich ostáva len zvlnený pás vody. Vraciame sa do Malých Trakian a cez Veľké sa pomaly presúvame do Kráľovského Chlmca. Mestečko s takmer osemtisíc obyvateľmi nás z diaľky prekvapuje svojou malebnou polohou na úpätí Chlmeckých kopcov. Z kopcov rastie k nebu už menej malebné sídlisko, ktoré dotvára panorámu mesta a zatieňuje miestny hrad.

 

Reklama na prosperitu.

Je víkend a mesto je plné ľudí, áut, zhonu a niečoho, čo nás núti ním len rýchlo preletieť. V Tescu nás teší kúpa kuskusu a konzerv tuniaka. Práve táto, na cesty ideálna kombinácia, sa nám stane pravidelným denným menu, ktorého sa nikdy neprejeme. V Pribeníku máme čas do jedenástej, kedy sa k nám pridáva Marienka z Bratislavy. Jej vlak je ešte len kdesi v Trebišove, čakáme pred pekne opravenou synagógou a cez okná nakúkame dnu. Netrvá dlho a z vedľajšieho domu prichádza pani s otázkou, či máme záujem o prehliadku. Nie je dôvod odmietnuť, prezeráme si obrazy regionálnych autorov a dozvedáme sa, že obec bola v minulosti domovom početnej židovskej komunity, ktorá tu prosperovala, až do chvíle, čo zmenila chod dejín nielen v Pribeníku. Smutné rozprávanie o minulosti sa mieša s radosťou, že aj v tomto Bohom zabudnutom kraji sa nájdu obce, ktoré to so svojimi pamiatkami vedia.

Synagóga v Pribeníku.

Cyklisti zo železničnej zeme (foto: Marienka Rumanová)

Sme traja a je veselo, i keď sa obloha slnkom neusmieva. Tešíme sa na hobitie pivnice za Malým Horešom, o ktorých viem len vďaka webu Carpathian road. Rozsiahly súbor do tufu vyhĺbených pivníc slúžil podľa legendy ako úkryt v časoch tatárskych nájazdov. Dnes sa v nich ukrýva iste skvelé víno, i keď potvrdiť to chuťovým zážitkom nedokážem. Miesto je to čarovné, ideálne na krátky odpočinok a doplnenie energie musli tyčinkami. Podľa neporiadku a vetrom všade rozneseného plastového riadu, tu nanešťastie hľadajú svojrázny odpočinok aj tí, pri ktorých je schopnosť nažrať, napiť sa a zanechať po sebe čistotu, pre mňa stále nenaplneným želaním. Pivnice a altánky v ich okolí sú súkromným majetkom a ich majitelia majú právo s nimi nakladať podľa vlastného uváženia, ani to ich však neospravedlňuje správať sa idiotsky.

Pivnice v Malom Horeši.

Kultúra národa.

Na horizonte rastú Zemplínske vrchy a cesta bez áut plynie ako dobre namazaná reťaz. Rovina šetrí prehadzovače, bicykle jemne pradú, sme ticho vo vetre, ktorý silne od západu. Udržiavame odstup, čo nedovoľuje výmenu slov, tie prichádzajú až pohľadom na z diaľky majestátny hrad Veľký Kamenec. O pekné sa je dobré podeliť hoci len jednou vetou. Zdieľame pohľady na ruiny hradných múrov a pocit narastajúceho hladu, reštaurácia v dedine preto prichádza vhod. Jej interiér vzbudzuje pochybnosti, antické stĺpy s fontánkou na prízemí však sedia imidžu dedinskej reštiky ako povinná prilba na hlave cyklistu. Sadáme ku stolu, pri vedľajšom sa zapíja rodinná oslava. Deti s pepsinou ticho sledujú hluk dospelých, čo znie v maďarčine ako hádka. Dávam si pečeného pstruha a vôbec neľutujem, ak si chcete za 3,50 skutočne pochutnať a zaliať to výbornou tokajskou lipovinou, ste na správnom mieste.

Komu je lepšie? (foto: Marienka Rumanová)

Bdelý nad vinicou. (foto: Marienka Rumanová)

Pred Veľkým Kamencom.

Značená cyklotrasa nás ťahá z cesty na hrádzu smerom ku Klinu nad Bodrogom, kde je Slovensko vôbec najnižšie - 94 m n.m. Krajina lužných lesov a zamokrených lúk je na dvoch kolesách vždy chuťovkou. Nevadí nám, že strácame značku, zablúdiť nie je kde a do Borše by sme mali trafiť, aj keby čo bolo. Do rodiska Františka Rákociho II. vchádzame práve pri kaštieli, kde sa známe sedmohradské knieža a vodca stavovského odboja v roku 1676 narodil. Renesančný kaštiel prechádza rekonštrukciou, pre Slovákov však ostáva stále všeobecne neznámou pamiatkou. Maďari ho vnímajú zrejme odlišne, čomu napovedá stuha v hrdej červeno-bielo-zelenej trikolóre na jeho buste a autobusy plné dôchodcov z juhu, ktorí sem prichádzajú vzdať hold svojmu národnému hrdinovi, ktorý sa u nás neteší veľkej priazni.

Bodrog.

Krajina Medzibodrožia.

Ešte pred spomínaným turnusom sme spolu s dvojicou mladých párikov však jedinými návštevníkmi. Dievčatá odchádzajú na záchod a ja čítam z náučnej tabule. Po chvíli sa Marienka vracia s ponukou na prespanie v kaštieli od miestneho kastelána. Pán v dobovom kostýme, džentlmensky chválil jej ladný krok a v domnienke, že je sama, skúšal čo vedel. Nemám mu to za zlé, v jeho veku a postavení by som konal rovnako. Zapaľujeme sviečku (ako inak v maďarskej trikolóre) a mysliac na všetko, čo nevieme o Rákocim sa lúčime. Slávnych rodákov si treba pripomínať.

Všetci slávni rodáci.

Odolávame vábeniu značenej cyklotrasy pána Rákociho s veľkým R uprostred C v značke a rovina sa nakláňa do kopcov, v ktorých sa rodí víno kráľov. Dávna je sláva Tokaja a jeho opojných nápojov, nedávne sú "pamiatky" na kráľa Zemplína Varehu, ktorý ich tu po sebe smutne zanechal. Sú rovnako absurdné ako príbeh ich tvorcu, čo doplatil na lykožrúty. Stopy jeho biznis plánu na vás hľadia ako krava v rade na jatky, vystrašene, zmierené s osudom skapať skôr ako mohli skutočne žiť. Začína pršať a drevené búdky neznámej funkcie rekreačného strediska Vareha beach nám prichádzajú vhod. Predstava, že tento komplex niekedy žil je smiešna, zdravému rozumu urážlivá a vôbec neprístojná. Ak by bol malý rybník so zastrešeným mólom uprostred ničoho, niekedy skutočne obľúbeným miestom odpočinku kohokoľvek, prestal by som veriť v rád sveta, ktorý je šialeným aj bez tejto predstavy.

Vareha beach.

Z rozpraskanej, burinou zarastenej dlažby uprostred náručia búd bez okien, rastú mohylovité, terasovité útvary, ktoré odhaľujú svoje tajomstvo, až po bližsom pohľade. Na ich vrchu sú osadené kedysi modré, dnes zelenou vodou vyplnené bazény. Ak by Kusturica hľadal lokalitu pre ďalší film z nepochopiteľne poetického Balkánu, treba mu dať vedieť kým je čas, this is it. Nadšení z objavu pre nás tak cenného miesta fajčíme pod strieškou a Marienka sa delí s obavou zo stúpania. Po priznaní, že ešte nikdy nešla na bicykli do kopca, si mám chuť zapáliť rovno celú krabičku. Pri predstave svahov porastených hlavami viniča, mám v hlave chúťky verbalizovať slová, ktoré sa nepatrí písať do článku.  Prestáva pršať.

Fotohádanka.

Riešenie fotohádanky.

Na Varehu sa akosi všetko zosypalo.

Slovenský Tokaj je pre cyklistiku príjemnou oblasťou, ako to však už na našej ceste býva, ani tu nestretáme žiadnych cyklistov. Nestretáme tu vlastne vôbec nikoho, len malebné dediny čudných mien ako Bara, či Černochov. V našich predstavách bol Tokaj luxusným krajom lákajúcim bohatú klientelu na autách drahších ako domy na ukrajinskom pohraničí, nikde však po nich zmienka. Je víkend, je chladno a zamračené, možno sú všetci v tých slávnych pivniciach, ktovie. Prechádzať Tokajom a neochutnať víno je hanbou a my od nej nie sme ďaleko. V najznámejších obciach regiónu Malej a Veľkej Tŕni nie je cestou ani jedno miesto s možnosťou ochutnávky, či kúpy vína. Aby som neklamal, asi dve vinárstva tu sú, sú však zatvorené. Z čistej beznádeje a narastajúceho strachu z nedostatku osvieženia na večer, sa Marienka pýta na víno v penzióne Ostrožovič. Kde inde, ak nie u najznámejšieho výrobcu? Odpoveď na recepcii je viac ako prekvapivá, víno na predaj nemajú. Možno sme len hlúpi, naivní, rozmaznaní a mali sme sa vopred objednať. Možno treba ísť na Tokaj do Maďarska, možno sa to množstvo spustnutých domov, čo tu vidíme, snaží len zachovať autentickú patinu a čaro tohto miesta. Jemné rozčarovanie zaháňa aspoň ozaj krásna cyklotrasa vinohradmi. Výhľady stoja za to i v naprd počasí, z ktorého raz prší, raz neprší, aby napokon pršalo dvakrát. Z domčeku pri vinohrade hrá pieseň Je po děšti i keď by sa o tom dalo pochybovať. Z vínnych trampôt nás zachraňuje až malá vinotéka pri hlavnej ceste v Čerhove. Kupujeme litríky lipoviny. Ako motivácia v zhoršujúcom sa počasí a pribúdajúcich hodinách sa ukazuje byť tento počin kľúčovým.

Stúpanie do kopcov sa na fotografiách splošťuje.

S výhľadom do Maďarska.

Dozrievanie (foto: Marienka Rumanová)

Z Čerhova k odbočke na Luhyňu to ozaj nie je sranda. Hlavná cesta neďaleko hraničného priechodu s Maďarskom je špagátik s korálkami kamiónov, ktoré sa pri absencii krajnice stávajú neznesiteľnými. Vyčerpanie sa stáva čoraz reálnejším, počasie čoraz únavnejším a cesta do Byšty, kde plánujeme prespať, čoraz dlhšou. Marienka zaostáva stále viac, bicyklovanie nás baví stále menej. V Kazimíre to máme chuť zabaliť, zvaliť sa pod strechu rozostavaného altánku, vypiť víno do nemoty a zobudiť sa až ráno. Zatúlaný malý psík mokne pred zastávkou a len opatrne prichádza očuchať tie trosky skryté pod strieškou. Z dna svojho hnevu naberáme posledné sily a driapeme do kopcov smerom k Byšte. Som tvrdohlavý a svoj plán chcem naplniť bez ohľadu na okolnosti. Marienka ma ďaleko za nami isto preklína a ja jej to nemám za zlé. Viem, že nepozná moje dôvody.

Byšta je nepochopiteľne vysoko učupená dedinka v Slanských vrchoch. Kúsok pod ňou je miesto, čo ma vďaka jednému článku na blogu priťahuje najviac zo všetkého z toho, čo som si počas celej cesty naplánoval. Zaniknuté kúpele Byšta jednoducho musíme vidieť, práve tu musíme spať! Predtucha sa napĺňa, miesto si nás okamžite získava. Vybaľujeme sa pod terasou zatvorenej reštaurácie, prezliekame mokré zvršky a preskúmavame okolie. Kedysi živý komplex kúpaliska v závere doliny, už niekoľko rokov nefunguje, zarastá, chradne a tým sa pre nás stáva zaujímavým. Myšlienky na Pripjať tu človeka prepadajú na počkanie. Kde inde máte možnosť vidieť zarastené bazény, stánky s občerstvením, posedieť na stoličkách Espressa Oáza s tým, že vám k šťastiu žiadna káva nechýba?

Byšta. Konečná, vystupovať.(foto: Marienka Rumanová)

Dovolili sme si vstup mimo otváracích hodín.

Pri trochu fantázie, tu ešte aj dnes počuť šplechot vody a detský džavot.

Pred zotmením sa pri nás znenazdajky objavujú dve tínedžerky, ktoré sú tu zrejme na záťahu v niektorej z blízkych chát. Pýtajú sa, či máme matroš. Netuším čo majú na mysli a radšej vravím nie, i keď máme všeličo, čo by sa tak nazvať dalo. Sklamané odchádzajú, aby sa onedlho vrátili s natrhanými kvetmi a konkrétnejšou otázkou na cigarety. O kvety nemáme záujem a tak menia taktiku. Prechádzajú do útoku, poznajú majiteľa reštaurácie, zavolajú mu, vyhodí nás bla bla bla. Vravím nech volajú, ak chcú mať vynadané, že otravujú s kravinami (originál nepublikovateľný). Nevolajú a strácajú sa v tme. Večer tíchne do noci, ktorej tvár je neskôr krájaná svetlami áut prichádzajúcimi od dediny. Dôvod ich príchodov a odchodov nechápeme. Marienka vidí ľudí, ktorí nie sú. Všeličo sa deje, všeličo sa môže stať. Také sú už miesta, ktoré sa stávajú objavmi leta, také sú miesta, na ktoré sa nezabúda. Byšta je len jedna a takou aj ostane.

Jeden z dvoch bazénov.

Kto sa bojí, nech nejde na kúpalisko.

Suchá sprcha / Aby ste sa nestratili.

Deti sa zabavia aj bez vody.

Pred vstupom do bazénu sa...

Aj my sa tešíme na našu návštevu.

Prezliakacie kúty.

Čakanie na lepšie časy (foto: Zuzka Golianová)

Langoše, párky, hranolky ...

S mliekom alebo bez?

Vodná nádrž pri komplexe kúpaliska. (foto: Zuzka Golianová)

POKRAČOVANIE TU ...


-

PS:  Ak by sa našiel niekto so záujmom o kúpele Byšta, podľa všetkého sú aktuálne na predaj. V inzeráte sa dozviete nielen cenu, ale aj mnoho ďalších dodatočných informácií o tomto zvláštnom mieste.

PS2: Atmosféru kúpeľov je možné vstrebať aj cez krátke video na youtube.


Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

U. S. Steel odchádza, o košickú fabriku bojujú Třinecké železárny

U. S. Steel predáva košické železiarne, ponuku predložili Číňania a skupina slovenských miliardárov.

KOMENTÁRE

Úbohá stredná trieda, tá sa vo Ficovom vlaku nevezie zadarmo

Ak sa niektorí chcú mať závratne dobre, musia sa tí ostatní mať horšie.

KOMENTÁRE

Ako o tridsať rokov rozvrátim našu spoločnosť

Moderné demokracie sa premenia na vlády starých.


Už ste čítali?