Nech EÚ dá, veď my na to (ne)máme

Autor: Peter Farárik | 25.5.2013 o 14:21 | (upravené 2.10.2013 o 18:25) Karma článku: 17,17 | Prečítané:  2569x

Ministerstvo školstva chce pre naše deti len to najlepšie, aspoň čo sa testovania a diagnostikovania týka. Čo tam po učiteľoch, hlavnými sú dáta. S projektami financovanými EÚ za desiatky miliónov eur sa roztrhlo vrece a učiteľom neostáva nič iné, len sa aj naďalej čudovať. Projekt s názvom Komplexný poradenský systém prevencie a ovplyvňovania sociálno-patologických javov v školskom prostredí pre Výskumný ústav detskej psychológie a patopsychológie je minimálne prekvapivý, ak nie úplne zbytočný.

Ešte predtým, ako sa dostaneme k meritu veci, navoďme si správnu atmosféru nevinným príbehom. Kde bolo, tam bolo, bola raz jedna fabrika na textil v Bangladéši. Jej robotníci sa už dlhodobo búrili voči nevyhovujúcim pracovným podmienkam a nízkym platom, zamestnávateľ však stále tvrdil, že niet z čoho, nedá sa, možno o rok, alebo o desať. Robotníci mali svoju prácu radi a chceli vyrábať tričká, čo najkvalitnejšie, ich motivácia však klesala priamo úmerne dlžke neriešenia ich nízkeho ohodnotenia. Do výrobných prevádzok neraz zatekalo, stroje sa kazili. Šičky vo fabrike boli zároveň strážnikmi, ekonómami, kontrolórmi kvality, PR manažérmi, dizajnérmi nových modelov. Napriek tomu brali plat šičky. Zamestnávateľ ich oceňoval morálne tak, že sa občas vyhrážal prepúšťaním, upozorňoval na prezamestnanosť, neefektivitu. Občas im kúpil nové stroje, viaceré z nich však nemohli používať, boli zamknuté v skladoch a sadal na ne prach. Zamestnávateľ bol posadnutý kontrolou. Za veľké peniaze prikázal zamestnancom kontrolovať kvalitu tričiek, bavlny, nití. Peniaze si nechal, zamestnanci mali len prácu naviac, ktorú si brali neraz domov. Zamestnávateľ sa neprestával čudovať, prečo sa to zamestnancom nepáči. Napriek tomu, že sa kontrolovalo a kontrolovalo, kvalita výrobkov nijak nestúpala...

Dokedy sa budú šičky usmievať? (zdroj fotografie)

Podobnosť so slovenským školstvom je zrejme len čisto náhodná. Ministerstvo školstvo, ako zamestnávateľ učiteľov si v poslednom čase však skutočne našlo zaľúbenie v testovaní a diagnostike. Nedávno bol medializovaný projekt NÚCEMu (Národný ústav certifikovaných meraní vzdelávania) s názvom Zvyšovanie kvality vzdelávania na ZŠ a SŠ v SR s využitím elektronického testovania za 12,6 mil. eur.

Najnovšie sa ide naliať 14,78 mil. eur cez projekty EÚ do projektu Zvyšovanie vzdelanostnej úrovne žiakov ZŠ so ŠVVP (špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami) zefektívnením systému vých. poradenstva a prevencie v záujme ich soc. integrácie a uplatnenia na trhu práce. Projekt má na starosti Výskumný ústav detskej psychológie a patopsychológie (VÚDPaP), pod ktorým sú Centrá pedagogicko-psychologického poradenstva a prevencie (CPPPaP). Cieľom projektu je podľa jeho opisu podporiť sociálnu inklúziu osôb so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami prostredníctvom uľahčenia ich prístupu k získavaniu zručností pre trh práce a podporiť ďalšie vzdelávanie osôb pracujúcich v oblasti integrácie do spoločnosti.

Cieľ je to ozaj vznešený, spôsob akým sa chce k nemu projekt dopracovať je však prinajmenšom otázny. Nie som psychológ ani odborník na danú problematiku a moje závery budú preto značne laické, založené len na zdravom sedliackom rozume. V nasledujúcich odstavcoch sa pokúsim o krátku analýzu projektu, ktorý je voľne dostupný aj online.

Projekt so štedrým rozpočtom sa len začal a už vzbudzuje nevôľu v radoch učiteľskej obce. Pýtate sa prečo? V jeho prvotnej fáze boli na všetky základné školy rozposlané listy od štátneho tajomníka Ministerstva školstva Štefana Chudobu (platí aj v tomto prípade, že Chudoba cti netratí?), v ktorých žiada vedenie škôl o spoluprácu pri získavaní informácií o žiakoch danej školy pre ďalšie spracovanie VÚDPaP. Každý triedny učiteľ by mal vyplniť tzv. depistážne dotazníky (aké luxusné slovo, sic) o svojich žiakoch. Odkiaľ má to množstvo informácií o žiakoch vedieť je ministerstvu asi absolútne jedno. Rovnako ich nezaujíma ani otázka, kedy to má vlastne učiteľ vypĺňať, o finančnej odmene nie je ani zmienka. V koláči 14,78 mil. eur sa s odmenou pre radových učiteľov, čo poskytnú množstvo vstupných dát vôbec nepočíta. Práce veľa, pláce žiadnej ... okrem toho nič podobné nie je v náplni práce učiteľov, ani v ich pracovných zmluvách. Vôbec by som sa nečudoval, ak by sa im na to väčšina učiteľov z vysoka ... i keď jeden nevie, veľa z nás učiteľov urobí všetko, čo im nakážu.

Koľko toho ešte na hlavy učiteľov naložíme? Nech nosia tehly, darmo, že majú šiť ... (zdroj obrázku)

Hlavným a jednoznačne finančne najnákladnejším cieľom projektu je vytvorenie akéhosi štandardizovaného IKT prostredia na psychologickú diagnostiku žiakov, okrem toho si dáva projekt za cieľ vzdelávanie pedagogických a odborných zamestnancov systému výchovného poradenstva a prevencie. Máme stovky psychológov, ale zdá sa, že môžu byť poľahky nahradení správnym programom, kde si žiaci sami naklikajú svoje diagnózy. Aké jednoduché, stroje ako psychológovia, teším sa...

Keďže zavádzanie štandardizovaných programov a e-prostredie sa nezaobíde bez modernej techniky, veľká časť peňazí ide na Slovensku už tradične na nákup techniky (za víťaza tendra tipujem firmu Datalan). Z projektu sa celkovo z techniky nakúpi nasledovné:

  • 187 notebookov (570ks) za 106 590 eur
  • 85 notebookov s dotykovou obrazovkou za 80 750 eur (vysvetlenie nutnosti ich kúpy je šarmantné a dostupné tu)
  • externé monitory 57 ks celkovo za 5274 eur (vraj uľahčujú prácu, prečo sa nekúpia namiesto NB lacnejšie stolové PC mi je záhadou)
  • digitálne kamery 83 ks (1ks za 840 eur) celkovo za viac ako 69 000 eur
  • digitálne fotoaparáty 83 ks (1ks za 240 eur) celkovo za viac ako 20 000 eur
  • set pre virtuálne video konferencie 83ks celkovo za 47 000 eur
  • 83 ks projektorov celkovo za 41 820 eur plus plátna za 24 600 eur
  • interaktívne tabule 83ks za celkovú sumu 40 000 eur
  • diagnostické a edukačné pomôcky pre odborné aktivity za 7 407 000 eur!

Viem, zamerať sa len na kritiku nákupu techniky je trochu "lacné", veď zmodernizovať inštitúcie je správne. Rovnako viem, že už samotné nastavenie čerpania EÚ fondov je častokrát absurdné a priam núti mínať na nepotrebné, ale stále ... nakúpiť tak veľké množstvo digitálnych kamier, alebo fotoaparátov mi pripadá značne úchylné. Perličkou sú aj náklady na tvorbu a prevádzku web stránky projektu, ktoré sú vyčíslené na sumu 10 000 eur. Myslím, že každému, čo len trochu pričuchol k tejto brandži je jasné, že táto položka je prestrelená niekoľkonásobne.

Zaujímavými sú aj desiatky tisíc eur nutné na telekomunikáciu, poplatky za pripojenie na internet, prevádzku motorových vozidiel a ich prenájom, tuzemské a zahraničné cesty (len zahraničné cesty stoja viac ako 100 tisíc eur) apod. Projektom si najviac polepší samotný VÚDPaP (personálne interné výdavky za viac ako 1 mil. eur, riadci personál viac ako 300 tisíc).

Aj keby sme nekritizovali podivnú výšku nákladov na daný projekt - v prepočte viac ako 10 tisíc eur na školu (cieľová skupina 1300 škôl), ktoré by sa dali oveľa lepšie využiť priamo na daných školách, kde by za túto sumu spravili pre žiakov podnetnejšie prostredie a teda lepšiu prevenciu pred vznikom rôznych patologických javov u žiakov, stále je otáznym, čo je vlastne výstupom celého projektu a načo je to dobré.

Dajme tomu, že po skončení projektu sa naraz dozvieme, kde a koľko žiakov so ŠVVP sa na Slovensku nachádza. Čo s tým? Ako im, konkrétnym žiakom toto naše drahé zistenie pomôže? Skutočne im projekt pomôže v ich sociálnej inklúzii? Skutočne im uľahčí prístup k získavaniu zručností pre trh práce a podporí ich ďalšie vzdelávanie? Alebo len budeme mať bezcenné dáta a do slovenskej ekonomiky investovaných 14 mil. eur z peňazí daňových poplatníkov v EÚ? Ako tento projekt skutočne pomôže práci našich učiteľov s problémovými žiakmi? Okrem iného, neivestujeme priveľa do problémových žiakov a primálo do tých nadaných?

Veľa otázok na ktoré neviem odpovedať a vôbec... možno tomu len nerozumiem. My učitelia sme len hlúpe šičky z príbehu na začiatku článku, držme huby a späť do práce, zákazníci čakajú na naše lacné tričká. Alebo?

Vzbúriť sa a štrajkovať dokážu aj robotníci textilných závodov v Bangladéši, dokážu to aj slovenskí učitelia? (zdroj)

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

U. S. Steel odchádza, o košickú fabriku bojujú Třinecké železárny

U. S. Steel predáva košické železiarne, ponuku predložili Číňania a skupina slovenských miliardárov.

KOMENTÁRE

Úbohá stredná trieda, tá sa vo Ficovom vlaku nevezie zadarmo

Ak sa niektorí chcú mať závratne dobre, musia sa tí ostatní mať horšie.

KOMENTÁRE

Ako o tridsať rokov rozvrátim našu spoločnosť

Moderné demokracie sa premenia na vlády starých.


Už ste čítali?