Tour de Balt X. (koniec dlhej cesty)

Autor: Peter Farárik | 20.4.2013 o 8:00 | (upravené 2.10.2013 o 18:27) Karma článku: 11,03 | Prečítané:  22783x

Zážitky z ciest ostávajú v človeku natrvalo, o to viac, ak je cestou trojtýždňový cyklovýlet osve Pobaltím. Preto verím, že aj po dlhých mesiacoch od návratu domov, podám vecnú správu o konci svojej cesty, ktorej opis som minulé leto nedokončil. Prejdime sa ostrovom Saaremaa, pobrežím Estónska, zastavme sa v Kaunase a nakoniec si šťastlivo odfúknime doma na Slovensku.

Naposledy sme sa na pobaltských potulkách videli na estónskom ostrove Hiiumaa, z ktorého sa plavíme trajektom na najväčší ostrov Estónska Saaremaa. So svojou láskou k tejto krajine a jej fascinujúcim ľuďom som sa zdôveril už v predošlých článkoch. Prečo si však opäť neosviežiť pamäť a nepripomenúť si dychberúce spevy Estóncov na festivale ľudových piesní Laulupidu v hlavnom meste Tallinn, ktorého krásy zachytil na fotografiách aj bloger Roman Herda. Piesne a spätosť ľudí s nimi môžeme Estóncom len závidieť. O dôležitosti spevu v boji Estóncov za slobodu, pojednáva aj jeden z najúžasnejších dokumentov, aký som mal možnosť vidieť - The Singing Revolution, z ktorého by sme sa mohli veľa naučiť. O jednote, láske a sile spojiť sa za spoločnú vec.

Ostrov Saaremaa obmývaný vodami Baltského mora bol dôvodom môjho rozhodnutia vydať sa na sever. Iracionálna láska na prvý pohľad, ktorej sa nedá odolať. Ostrov spomínajúci sa už v škandinávskych ságach, s vikingskou loďou v erbe, necelými 40 tis. obyvateľmi, drevenými mlynmi a meteoritickým kráterom Kaali je magnetom, ku ktorému vystrelí strelka vášho kompasu, ako prázdna loď unášaná vetrom.

Pozdrav z ostrova Saaremaa (zdroj).


Voda sa pení pred vzdaľujúcou sa pevninou Hiiumi, naše bicykle bezpečne opreté o stenu trajektu a my, dvaja náhodní známi popíjame pivo v družnej debate tých, čo len nakrátko zdieľajú kus svojich životov. Jonas práve skončil výšku a ako čerstvo spromovaný stavebný inžinier si vetrá hlavu putovaním na svojom žalostne vyzerajúcom bicykli. Ten akoby z oka vypadol tým, čo sa u nás stali módou po prevrate s nástupom prvých horských modelov - ťažký, so širokými gumami a neohrabane ovešaný výbavou, ako stan, spacák, fľaša a plantajúca mikina. Jonas je borec, väčšina ľudí by sa s niečim podobným nevybrala ani do susednej dediny, on si s tým lieta stovky kilometrov, ďaleko od domova v Lotyšsku. Po vylodení sa na Saareme a cígach si dávame zbohom, každý ideme opačným smerom, obaja však vieme, čo nás bude navždy spájať...

Cesta ubieha sama a už onedlho stojím pred jednou z najväčších turistických atrakcií ostrova, starými drevenými mlynmi v Angle. Pýtajú vstupné, som hladný a tak si vystačím aj s posedím obďaleč. Mlyny sú pekné, človek by však čakal čosi viac. Robím pár fotiek a hybaj ďalej. Ozaj, fotky budú v článku jemne upravené. Nemajte mi to prosím za zlé, je to už dlhá doba od mojej pobaltskej cesty a v hlave mám obrazy krajiny už trochu zažltnuté časom ...

Drevené mlyny v Angle sú symbolom ostrova.

Saaremaa je balzamom na dušu, tichá a takmer ľudoprázdna. Väčšinu času vám robia spoločnosť len lesy, porasty borievok, mokrade a vlhké lúky s nemými tvárami kráv. Jediné väčšie mesto a akási metropola ostrova je Kuressaare. Mesto na juhu ostrova má obyvateľov približne, ako Skalica a je minimálne rovnako čarovné. Cez leto prekvapivo rušné turistické stredisko vás privíta príjemnými historickými uličkami, promenádami a plážami. Dominantou číslo jedna je tu však istotne miestny hrad. Niekdajšie hrdé sídlo biskupstva dodnes bdie nad pokojnou atmosférou tohto kedysi významného kúpeľného mesta.

Hrad v Kuressaare.

Kúpeľné vily ...

Spomienky na minulosť ...

Miestni rybári s plnou loďou ...

Estónske dievčatá sú ako obrázok ...

Na Estónsku si človek musí obľúbiť priateľskú podnikavosť jeho obyvateľov. V meste nachádzam príjemný rodinný kemping neďaleko centra a len za 5 eur na noc mám bezpečné miesto pre stan, sprchu, posedenie v altánku s dvojicou mladých Čechov, dve chladené a ako bonus krvilačné komáre. Času je nazvyš a jazdu bez batohov na bicykli si k prístavu pár kilometrov južne od mesta ozaj vychutnávam. Severský letný večer a západ slnka nad loďami, žeriavmi, pokojným morom a deťmi skáčucimi do vôd Baltiku...

Kemping na dvore rodinného domu.

Výhliadkova veža pre "bird-watching" po ceste do prístavu.

Ruský import, nealko Baltika...

V prístave ...

Ráno už šliapem do pedálov smerom na východ, asfaltové cesty sa menia na štrkové a ostrov mi odhaľuje svoju každodennosť, ktorá je pre stredoeurópana zaujímavejšou, ako majestátny Louvre. Zarastené kamenné múry objímajú kostoly, ako dlane starca. Roztrúsené balvany znovu oživujú časy pohanstva z dôb, keď zostali ostrovania v nemom úžase po dopade meteoritu, čo sa navždy zapísal do dejín ich zeme. Kráter Kaali patrí k niekoľkým kráterom Zeme, ktorých vznik nenastal v dávnych dobách dinosaurov, ale v čase ľudí. Aj preto tak fascinuje.

Kráter Kaali je len jedným z mnohých na ostrove, je však najväčší ...

Saaremské selanky ...

Kamenné, machom obrastené múry - pohľadnica z ostrova.

Zblúdilé balvany, niekdajšie rituálne miesta v okolí ktorých vyrástli neskôr prvé kostoly.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Saaremaa je s materskou pevninou Estónska spojená trajektom cez ostrov Muhu, na ktorý dnes vedie násyp. Lúčiť sa s ostrovmi je ako lúčiť sa s priateľom. Sľúbujete, že sa čoskoro opäť stretnete, budete si chýbať, ale aj po rokoch to bude tak, akoby to bolo naposledy len pred týždňom. Zbohom Saaremaa, neviem či sľub navštíviť ťa s dnes ešte nenarodenými deťmi, niekedy naplním. Viem však, že sa pokúsim ...

Trajekt na pevninu.

Ostrovy sú iné, so zvláštnou atmosférou, ktorú pevnina nepozná. Musím však ďalej a preto hádžem spomienky za hlavu. Predo mnou je dlhá cesta pozdĺž estónskeho pobrežia na juh do Lotyšska. Prechádzam pre mňa dnes už bezmennými dedinami, ktoré spätne pripadajú, ako z riedko osídleného sna. Len kde tu zhluk domov, malé obchodíky, ako odmena za kilometre v sedle bicykla. Mestečkom s menom pre mňa však navždy ostane Tostamaa. Noc v parku za školou v miestnom kaštieli sa nezabúda, komáre tam išli človeka zožrať, akoby sa prebudili po tisícročnom spánku.

Ako šperky sú v krajine roztrúsené malé kostolíky...

Strašidelný dom, dnes sídlo detských letných táborov...

Škola v mestešku Tostamaa neďaleko Parnu.

Parnu je posledným väčším mestom na juhu Estónska. Najvýznamnejšie letovisko krajiny prekvapuje svojimi pieskovými plážami, až stredomorskou atmosférou a množstvom turistov. Na môj vkus, až príliš rušné centrum, v ktorom sa dlho nezdržím a pokračujem smerom na Lotyšsko, kde by som chcel chytiť zo Salacgriva prvý vlak do Rigy. Vlaková doprava v Pobaltí je kapitola sama o sebe, medzi jednotlivými štátmi nie je prakticky žiadne priame spojenie a človek musí na najbližšiu stanicu dosť hlboko do vnútrozemia. Celkom groteskné s naloženým bicyklom. Ešteže cesta popri pobreží ubieha ľahúčko a človek sa môže osviežiť v Baltiku. Ani po týždňoch na severe ma neprestáva prekvapovať intenzita využívania mora miestnymi. Lesíky pozdĺž pláží sú na lotyšškej strane plné táboriacich ľudí. Zdá sa, že tu kempuje celý národ, každý niečo opeká a odvšadial sa rinú vône doháňajúce unaveného cyklistu k šialenosti. Lotyšsko je fajn, no Estónsko je len jedno ...

Plagát na zastávke smerom do Parnu so živým pozorovateľom.

Pieskové pláže v Parnu, kto z vás ich vymení za tie v Stredomorí?

Po týždňoch som opäť v Rige a vlakom cestujem do Jelgavy, kde preklínam miestne železnice za fakt, že nejdú ďalej smerom na Litvu. Musím si jednoducho prešliapať okolo 100 km, až za hranice do litovského mesta Šiauliai. Práve blízko neho je jedna z najznámejších lokalít krajiny Hora krížov. Dnes trochu ľutujem, ale vtedy som na odbočku k nej nemal chuť, energiu a ani čas, keďže som musel stoj čo stoj chytiť večerný vlak do Kaunasu. Šiauliai je podivné mesto, v ktorom zažijete ťažké časy, ak sa v ňom nevyznáte a snažíte sa od miestnych rýchlo zistiť cestu k vlakovej stanici, odkiaľ vám ide čoskoro posledný vlak. Nikde počas pobaltského tripu som sa nestretol s tak nepriateľsky a neochotne naladenými ľuďmi, ako práve tu. Na toto mesto by som najradšej zabudol... (Fotografia vpravo - hranica Estónsko/Lotyšsko v dedinke Ikla)

Zlý zážitok zo Šiauliai som si až nečakane napravil v Kaunase, na ktorý som mal takmer celý deň. Niežeby som ho mal v pláne, alebo sa chystal na rozsiahle sightseeing tour, druhé najväčšie mesto Litvy však poslúžilo, ako prestupová stanica do Varšavy. Ubytovanie v hostely mi po nociach v stane pripadalo luxusne, príjemne bolo aj náhodné stretnutie s českou rodinkou. Je skvelé, že ľudia chodia na výlety s malými deťmi hoc aj do Pobaltia. Kaunas je o niečo väčší ako Košice a množstvom pamiatok sa mu minimálne vyrovná. Odnepamäti dôležité centrum na sútoku riek Nemen a Neris je dnes moderným mestom so silne európskou atmosférou. Odporúčam všetkým, ktorým sa už hlavné európske trasy stihli opozerať.

Viac, ako zrekonštruované hlavné ulice a námestia ma v Kaunase lákali bočné uličky ...

Svyturys, ozaj dobré litovské pivo ...

Kostol Sv.Trojice na hlavnom námestí ...

Mesto strážia svätí aj sám Ježiš ...

Pre istotu im však pomáhajú aj miestni bohatieri.

Mestská pevnosť ...

Chrám Krista Spasiteľa sa začal stavať po získaní nezávislosti Litvy v r. 1918, dostavaný bol až po páde komunizmu v r. 2005.

Ľudová múdrosť v podchode, niečo na tom bude :)

Pred odchodom z Kaunasu som začal cítiť blížiaci sa domov, i keď v skutočnosti ide o riadnu štreku. Vlak do Varšavy sa tváril ako priamy, napokon sa však ukázalo, že v tomto regióne nič podobné medzi dvomi štátmi neexistuje a prestup v Šestokai nás neminul. Vysvetlenie je v tomto prípade jednoduché - Litva má ako bývalá republika ZSSR širokorozchodné koľaje, zatiaľ čo Poľsko disponuje ich "klasickým" rozpätím.

Takmer dvojdňová cesta vlakom (aj s prestupmi vo Varšave a Katoviciach) cez celé Poľsko prebehla bez väčších problémov, unavené telo a o nič sviežejšia myseľ nachvíľu vypli a nechali sa viesť. Tri týždne s bicyklom na cestách sa blížili ku koncu a ja som si nevedel vôbec predstaviť, ako to doma vydržím. Bez každodenných kilometrov v nohách, bez objavovania nových miest a stretania nových ľudí .... bez môjho Pobaltia. Nakoniec to dobre dopadlo, na takýto výlet sa veru nezabúda, pre takéto chvíle sa oplatí žiť.

-

PS: Ďakujem svojej cestovateľskej partáčke Myške, ktorá to so mnou na cestách celý čas statočne znášala. Keď sme spolu v Kaunase natrafili na plagát o slovenskej výstave, nehovorila už o inom, len o túžbe vrátiť sa domov. Z návratu sa tešila najviac práve ona. Konečne sa mohla poriadne vyumývať a ponaťahovať :)


 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

U. S. Steel odchádza, o košickú fabriku bojujú Třinecké železárny

U. S. Steel predáva košické železiarne, ponuku predložili Číňania a skupina slovenských miliardárov.

KOMENTÁRE

Úbohá stredná trieda, tá sa vo Ficovom vlaku nevezie zadarmo

Ak sa niektorí chcú mať závratne dobre, musia sa tí ostatní mať horšie.

KOMENTÁRE

Ako o tridsať rokov rozvrátim našu spoločnosť

Moderné demokracie sa premenia na vlády starých.


Už ste čítali?