Svätý za dedinou

Autor: Peter Farárik | 15.4.2013 o 18:43 | (upravené 15.4.2013 o 20:00) Karma článku: 12,02 | Prečítané:  2162x

S príchodom jari sa vyjasňuje nielen obloha a tváre ľudí, ale aj krajina. Slnko do nej vtláča život a núti nás objavovať krásu jej každodennosti, ktorá teší neraz viac, ako ďaleké cesty za exotickými destináciami. Otvorte oči, vyrážame za dedinu a možno stretneme aj svätcov.

Často sa čudujem, odkiaľ berú ľudia presvedčenie o nezaujímavosti miesta v ktorom žijú. Poznáte to, každý deň prechádzate rovnakými ulicami vášho mesta s hlavou zaborenou do zeme, nevšímaví voči okoliu, o ktorom ste si istí, že vás už nemá čím prekvapiť a tu si zrazu na tisícikrát všimnete sochu na streche domu, ktorú ste dovtedy prehliadali. Príkladov na náhle precitnutie môže byť nespočetne.

Je až bolestivé všímať si vzťah mladých ľudí ku svojej krajine z pohľadu učiteľa. Bez akýchkoľvek pochybností sú vám schopní tvrdiť, že v ich okolí nie je nič zaujímavé, nič čo by stálo za výlet, za preskúmanie, či spoznanie. Na druhej strane sú častokrát až nezdravo "hrdí" na svoje mesto, či obec. Zaujímavý paradox, na jednej strane hrdosť, na strane druhej presvedčenie o nezaujímavosti, až nude vlastného okolia. Kde nie je more, či zjazdovky, akoby ani nič nebolo. Nič, čo by stálo hoci len za zmienku.

Krajina je plná príbehov.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

A tie strážia aj kríže na akropole keltského hradiska Zámčisko.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Nad otázkou odkiaľ sa berie pocit, že hodnotu môže mať len krajina vzdialená, až exotická som sa pokúšal zamyslieť už dávnejšie v článku O cestovaní. V tom dnešnom sa skôr posnažím upriamiť pozornosť na absolútne bežnú slovenskú dedinu.  Leží v na prvý pohľad nudnej poľnohospodárskej krajine a podľa všetkého by nemala turistov ani trochu zaujímať, veď ju a jej okolie nepozná ani mnoho ľudí z neďalekého okresného mesta.

Mimochodom, prečo máme potrebu zdôvodňovať starostlivosť o vlastnú krajinu snahou o jej zatraktívnenie z hľadiska cestovného ruchu? Nemala by byť pekná jednoducho preto, že v nej žijeme? Naši predkovia nemali ani EÚ fondy, ani motiváciu lákať cezpoľných na agroturistiku, napriek tomu bol ich vzťah ku krajine osobný a udržiavali ju v čistote a akejsi jednoduchej kráse. Všetko v krajine malo svoju primárnu funkciu a estetika bola druhoradá, napriek tomu vyzerala krajina lepšie, ako dnes, keď sa jej niekedy až priveľmi snažíme vtlačiť akúsi podenkovú estetickosť.

Prírodnú krajinu v okolí dedín v minulosti ľudia "poľudštovali" aj drobnou sakrálnou architektrou, napr. božími mukami, ktoré vnášali do chaosu prírody Boží rád.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Vraví sa, že podľa šiat poznáte človeka, ľudí však poznáte podľa krajiny. Stačí sa prejsť za dedinu, na prvé poľné, či lesné cesty vedúce od obydlí kdesi do diaľky. Až bolestne často sú lemované čiernymi skládkami, v ktorých je Slovensko bohužial v rovnakej kategórií krajín, ako sú tie balkánske. Chápem, polícia je na hlupákov krátka a dokazovanie je obtiažne. V minulosti by sa podobné problémy vyriešili pravdepodobne rýchlo a jednoducho, medzi samotnými obyvateľmi daného spoločenstva, či už dohovorením, upozornením, alebo aj ručne-stručne. Tak ručne, ako sa v minulosti aj pracovalo, kosilo, sadilo ...

Ozaj, viete čo je jedným z najohrozenejších prvkov našej krajiny? Sú to pravdepodobne aleje a stromoradia, ktoré miznú pozdĺž ciest závratným tempom (opäť môžeme len závidieť susedom v ČR ich aktivity). Ak sa priamo nevyrubujú, tak starnutím a zhoršovaním zdravotného stavu stromov sa postupne rozpadajú, až napokon prestávajú plniť svoje funkcie. Dnes si už asi málokto spomenie, že boli vysádzané nielen, ako zdroj potravy počas dlhých pochodov armád, ale aj pre úžitok vidiečanov, či cezpoľných, ktorým v sparnom lete poskytovali tieň. Dnes ich vinia za smrteľné nehody a musia preč. Pozostatky barokovej krajiny strácame pred očami, pri barokových kostoloch by sme mali zrejme väčšie výčitky svedomia...

Prašná cesta sa kľukatí ku krížu, ktorý mával nielen duchovnú, ale aj orientačn funkciu.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Prechádzajme preto krajinou, venujme jej nielen svoj pohľad, ale aj kus srdca, nech to znie akokoľvek prázdne, napĺňa to šťastím a pocitom ukotvenia v pevnom bode nekonečne šialeného sveta. Spomeňme si na všetkých predkov, ktorí po nej kráčali, snívali a mali plány, rovnako ako my. Ich sny a plány si dnes už pamätajú len staré duby, pod ktorých korunami kedysi sedávali, pracovali, zhovárali, alebo milovali. Sadnime si pod ne i my. Nerobme nič, len buďme. Máme právo cítiť sa povýšene?

Solitérne stromy, ako krajinné dominanty hodné úcty a ochrany ...

Na starých cintorínoch sa rozpustí aj veľké ego ...

Kaplnka, prameň a strom ... ľudia nemuseli byť krajinnými architektmi, aby poznali silu kombinácií.

Posvätený priestor vôkol obce, ako neviditeľný múr voči nebezpečenstvu ...

Lipky vysadené na počesť návštevy cisára Františka Jozefa na vojenskom cvičení pri obci ...

Obyčajná dedina?

Dediny skrývajú svoje tajomstvá. Najstarší bez prestávky fungujúci obchod na Záhorí?

Stále nuda? Preskúmajte povaly, šopy a humná!

Sú plné pokladov ...

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

A neraz i dávno zabudnutých tvárí a spomienok ...

 

Ak ste sa pri fotkách pýtali, odkiaľ, že to sú - ide o Unín (okres Skalica) a jeho okolie.


Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

U. S. Steel odchádza, o košickú fabriku bojujú Třinecké železárny

U. S. Steel predáva košické železiarne, ponuku predložili Číňania a skupina slovenských miliardárov.

KOMENTÁRE

Úbohá stredná trieda, tá sa vo Ficovom vlaku nevezie zadarmo

Ak sa niektorí chcú mať závratne dobre, musia sa tí ostatní mať horšie.

KOMENTÁRE

Ako o tridsať rokov rozvrátim našu spoločnosť

Moderné demokracie sa premenia na vlády starých.


Už ste čítali?