O cestovaní

Autor: Peter Farárik | 24.8.2012 o 15:05 | (upravené 24.8.2012 o 18:32) Karma článku: 8,89 | Prečítané:  1224x

Cestujeme často, čoraz ďalej, stále na nové miesta. Na internete a v časopisoch čítame zážitky druhých, spriadame plány na vlastné cesty. Je množstvo rád a tipov kam, ako a kedy ísť. Menej sa však zamýšľame nad základnou otázkou prečo.

Nedávno sa mi do rúk dostala útla kniha Umenie cestovať od švajčiarskeho autora Alain de Botton. Názov môže skeptického čitateľa, alergického na novodobé návody na život odrádzať, nenechajme sa však mýliť, autor nie je druhý Osho súkajúci všeobecné pravdy spod svojej širokej tuniky. Neponúka duchovnú obrodu na počkanie, prináša viac otázok ako predtrávených odpovedí a núti premýšľať nad tým, čo bolo ešte včera samozrejmým. Kniha je osviežujúco viacživelná, nie je filozofickou úvahou, cestopisom ani beletriou a zároveň je všetkým spomenutým. V jednotlivých kapitolách nás autor pozýva na svoje cesty rôznymi destináciami, pričom si za sprievodcov a spoločníkov berie osobnosti z minulosti, akými sú napríklad Flaubert, Baudelaire, Van Gogh, Ruskin a Wordsworth. Spolu s nimi sa vydáva na dobrodružné myšlienkové výpravy, aby sa na konci knihy vrátil späť do londýnskeho Hammersmithu a zažil svoj domov vzrušenými očami turistu.

Cestovanie je staré ako ľudstvo samo, ak pod ním chápeme už samotný proces premiestňovania sa. Zúžme však význam pojmu na cestovanie, ako ho dnes chápeme v zmysle cestovania vo voľnom čase, za účelom poznania, oddychu, či zábavy a uvidíme, že sa jedná o v masovom merítku relatívne mladý fenomén, ktorého rozšírenie bolo priamo úmerné rozvoju dopravy. Len rozvoj dopravy by však ako motivácia cestovať nestačil, spoločnosť sa musela pre cestovanie nadchnúť aj vnútorne. Zmena nášho vnímania krajiny a rozšírenie nášho záujmu od jej čisto praktických funkcií poskytovať nám materiálne statky k oceneniu jej významu pre ľudskú dušu a zdravie prichádza v období romantizmu. Romantickým básnikom, maliarov a filozofom vďačíme za to, že nás naučili vnímať krásu, ktorá sa stala spoločenskou normou. Hory prestávajú byť diabolskými vyrážkami na tvári bohom vytvorenej Zeme, lesom sa vracia ich úcta z pohanských čias, vidiek sa považuje za ideálne miesto vychádzok, spojenie s prírodou za liečivé. Ľudia zrazu pocítili potrebu cestovať nielen z nutnosti, nehnala ich len túžba objavovať nové dovtedy neznáme oblasti, masovo sa začalo cestovať za krásou a oddychom. Bola motivácia a vďaka prvým železniciam bola možnosť, aká nikdy predtým.

Z pohľadu dneška je zaujímavé čítať dobovú kritiku rýchlej vlakovej dopravy od Johna Ruskina, či sledovať jej vyobrazenie na maľbe anglického maliara J.M.W. Turnera, zachytávajúcej dovtedy nepoznanú rýchlosť okolo 40 km⁄hod v podobe rozmazanej šmuhy:

"Presúvanie sa z miesta na miesto rýchlosťou vlaku neurobí nikoho ani o trošku silnejším, šťastnejším, či múdrejším. Na svete toho bolo vždy k videniu viac, než by človek stačil vzhiadnuť. Ľudia neuvidia o nič lepšie, keď pôjdu rýchlo. Na čom skutočne záleží je myslenie a videnie, nie rýchlosť. Guľke nijako neprospieva, že letí rýchlo a človeku, ak je naozaj človekom, nijak neškodí, keď ide pomaly, lebo jeho sláva nespočíva v pohybu, ale v bytí". (John Ruskin)

Turner - Rain steam and speed, the Great western railway (1844)

Práve Ruskin podporuje autora knihy Umenie cestovať v jeho presvedčení, že pri cestovaní je vôbec najdôležitejším spôsob, akým vnímame nami navštívené miesta, nie naša honba za novými pripínačkami na našej mape svete, či naša rozširujúca sa zbierka pohľadníc z navštívených miest. Jednoducho povedané, cestujte vždy s očami doširoka otvorenými údivom, s ušami zbystrenými zvedavosťou a nohami ľahkými od vnímania krásy, ktorá je prítomná aj na tých najmenej očakávaných miestach. Banálne jednoduché rady, v skutočnosti tak vzdialené od spôsobu, akým bežne cestujeme. Každý z nás si chce zo svojích ciest domov priniesť, čo najviac zážitkov a spomienok. Pritom sa však dopúšťame viacerých chýb, jednou z nich je fakt, že sme uverili v techniku, ktorá nám má napomôcť k plnšiemu zážitku a lepšie nám uchovať spomienky. Je zaujímavé, že Ruskin už na samom počiatku fotografie v 19. storočí, upozorňuje na jej dôsledky pri našom vnímaní miesta, v ktorom sa práve nachádzame:  

"Miesto toho, aby fotografovaním ľudia doplňovali aktívne a uvedomelé videnie sveta, používajú ho ako náhradu. Okolitému svetu venujú menej pozornosti ako predtým v dôvere, že fotografie im automaticky zaručia jeho uchopenie."

Každý z nás bude súhlasiť, že najhlbšie spomienky má na miesta, v ktorých strávil dlhší čas, alebo na také, ktoré mal šancu dlhším a uvedomelým pozorovaním obsiahnuť. Z toho pramení ďalšia z lacných, no funkčných rád, ktoré sa ani častým opakovaním nestávajú lžou - Buď tu a teraz. Zaujalo ťa nejaké miesto svojou krásou, atmosférou, niečím výnimočným? Zastav sa pri ňom, nechaj ho na teba pôsobiť a najmä, nesnaž sa ho za každú cenu odniesť so sebou na bezmyšlienkovite a chvatne cvaknutom zábere, tí čo tu nie sú s tebou ho aj tak nezažijú. Ruskin bol okrem iného nadšený maliar a ľudom radil, že najlepším spôsobom, ako preskúmať a pochopiť dané miesto, je pokúsiť sa ho nakresliť alebo namaľovať. Má to svoju logiku, trvá to istý čas, musíte byť koncentrovaní a všímať si detaily, ktoré by ste bežne opomenuli. Na obranu fotografie treba povedať, že aj manuálne fotenie si istú dávku "vhľadu" vyžaduje. Ak nevieme maľovať, Ruskin nám radí snažiť sa miesta maľovať slovom.

Čo je však dôvodom prečo cestujeme, ak sa neuspokojíme s odpoveďou, že hľadáme krásu a dobrodružstvá? Väčšina cestovateľov vám dá nápadne sa opakujúce odpovede. Cestuje sa za oddychom, zo zvedavosti vidieť nové a nepoznané, z túžby po divokej prírode, kultúrnych pamiatkach, z nudy, za exotikou, preto lebo tak robia všetci a vôbec, čo je to za otázka, predsa ideme!

Alain de Botton si všíma pozoruhodný fenomén, znudeného turistu. Vidíme ich v skupinách idúc mestom od pamiatky k pamiatke, v rukách knižného, či po ruke živého sprievodcu. Ich záujem upadá s narastajúcim počtom pozoruhodností, s narastajúcou teplotou, s odchodenými metrami, s množstvom informácií neschopných spracovania. Cítia sa oklamaní a uväznení. Problém takejto podoby cestovania pramení v skutočnosti, že sme dovolili iným rozhodovať o tom, čo je zaujímavé. V sprievodcovi čítame o starých námestiach, kostoloch a sochách v cudzom meste a nevedomky príjmame za svoju predstavu, že práve tieto miesta sú výnimočné a z kategórie must see, i keď sú možno ďaleko od našich skutočných záujmov. Bez toho, aby sme sa o nich predtým dozvedeli v sprievodcovi by sme okolo nich možno prešli bez záujmu, socha by ostala len ďalšou sochou, akých je v meste ďalších sto. Načo je nám vôbec to obrovské množstvo informácií, ktoré nás oboznamujú s etapami architektonického vývoja priečelia kostola, keď sa naša vedomosť o umení a staviteľstve končí schopnosťou rozoznať románsky sloh od rokoka? Skúsme preto občas na návšteve cudzieho miesta radšej vnímať, nesprostredkovane, priamo, osobne, potichu miesta, čo nás počas potuliek zaujmú bez toho, aby sme pri nich cítili povinnosť byť vzrušenými. Dajme si kávu a len tak seďme...

Častým dôvodom cestovania je šanca zažiť exotiku. Slovo, ktoré ťažko definovať v nás vyvoláva predstavy o neznámych diaľavách, o krajinách s odlišnou kultúrou a zvykmi, o ľadovcoch v Grónsku, o pralesoch Bornea. Exotika sa vymaňuje z toho, čo bežne zažívame, je odlišná od nášho denného režimu počas roka, strháva na seba pozornosť svojou inakosťou, exotikou sa dá chváliť. Práve motivácia strhnúť na seba cez svoje zážitky z ciest pozornosť priateľov, známych alebo verejnosti, je jedným zo silných dôvodov vydať sa na cesty. Ďalšou je dokázať si, že na to máme a uspokojiť svoj hlad po hrdinských činoch. Ak je však exotika v prvom rade o odlišnostiach voči našej každodennosti, netreba ju hľadať za každú cenu vo vzdialených destináciách. Exotickou nemusí byť len zmena našej geografickej polohy ale aj zmena našej činnosti. Dôkazom tohto tvrdenia je narastajúca popularita agroturizmu, keď mnoho ľudí pracujúcich v sedavých zamestnaniach miest, hľadá krátkodobý únik na vidieku, spojený s činnosťami, čo možno najviac sa odlišujúcimi od tých, ktoré sú nimi vykonávané bežne. Nemusíme však hneď dojiť kozy na lazoch v Podpoľaní, aby sme zažili exotiku aj u nás. Veľakrát sa stačí vydať na objavné výpravy do blízkeho okolia, neraz tak podobné tým z detských čias, keď náš svet bol výrazne ohraničený. Budete prekvapení, čo všetko možno vidieť a zažiť pár kilometrov od vášho domu.

Zabudnite na sprievodcu, zoberte si vodu a choďte. Divokosť prírody zažijete v zarastajúcej ploche rumoviska, v ktorej sa skrýva množstvo zvláštnych živočíchov a rastlín, exotiku vzdialených kmeňov na pive v dedinskej krčme, údiv nad pamiatkami objavením sochy, či iného detailu na dome okolo ktorého denne prechádzate, duchovno výhľadom z novonájdeného miesta na kopci nad mestom. Šťastné cesty!

Za dedinou (Unín).


- - - - - - - - - - - -

Poznámka:

Reprodukcia turnerovej maľby nepodlieha autorským právam a vzťahuje sa na ňu licencia Public domain (zdroj: http://en.wikipedia.org/wiki/File:Rain_Steam_and_Speed_the_Great_Western_Railway.jpg).


Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

U. S. Steel odchádza, o košickú fabriku bojujú Třinecké železárny

U. S. Steel predáva košické železiarne, ponuku predložili Číňania a skupina slovenských miliardárov.

KOMENTÁRE

Úbohá stredná trieda, tá sa vo Ficovom vlaku nevezie zadarmo

Ak sa niektorí chcú mať závratne dobre, musia sa tí ostatní mať horšie.

KOMENTÁRE

Ako o tridsať rokov rozvrátim našu spoločnosť

Moderné demokracie sa premenia na vlády starých.


Už ste čítali?