Tour de Balt IX. (z Haapsalu na ostrov Hiiumaa)

Autor: Peter Farárik | 15.8.2012 o 18:53 | (upravené 2.10.2013 o 18:45) Karma článku: 9,47 | Prečítané:  1015x

Konečne sú tu! Ostrovy Estónska v Baltskom mori, na ktoré som sa tak dlho tešil. Predsa len, pre nás suchozemcov je ostrov exotickým miestom. O to viac, keď má názov, ako zo severských ság.

Z Paldiski vyrážam smerom na juh, večer by som mal byť pohodovým tempom v Haapsalu, z neďaleko ktorého jazdia trajekty na ostrov Hiiumaa. Po toľkých dňoch na bicykli začínam byť nedočkavý a niekedy sa prichytím, ako len bezmyšlienkovite šliapem do pedálov nehľadiac na okolie. Na dlhej ceste osve, nie je ťažké udržiavať sa v dobrej fyzickej, ale skôr psychickej kondícii. Na fyzickú záťaž si telo zvykne už po prvom dni, psychická sa objavuje prvýkrát až oveľa neskôr. Vaša nálada závisí nielen od počasia, únavy, kvality ciest, spánku a rannej kávy, ale najmä od krajiny. Krajina je ako človek s ktorým vediete dialóg. Ak vás zaujme, nevnímate čas. S krátkeho rozhovoru nad jedným pivom je razom poldňová dišputa, na konci ktorej neviete, či ste opitý z piva, alebo zo samotného stretnutia. Ak vás naopak človek nudí, hovorí banálne reči a vy sa cítite, ako na stretávke po rokoch z donútenia, čas steká pomalšie ako hustý lekvár po naklonenom tanieri.

Pri pobreží vietor nevadí, výhľady vám to vynahradia. Keď však cesta zahne do vnútrozemia, natiahne sa cez rovinatú krajinou lesov a strasie zo seba všetky ľudské sídla, mení sa na tunel. Zelený tunel, ktorým prechádzate bez toho, aby ste videli čokoľvek iné, než nekonečnú šmuhu rovných borovíc všade navôkol. Pokračuje to asi 40 km a playlist v hlave sa zasekáva na karaoke verzii Tisíc mil, ktorú si spievam hneď viackrát za sebou.

Vychádzam z tunela a krajina sa otvára do širokej, poľnohospodársky využívanej pobrežnej roviny. Občas sa dokonca zjaví obchod, ktorých je tu ozaj pomenej. Vláčenie troch litrov vody nie je v Estónsku vôbec zlý nápad. Po čase prechádzam okolo dvojice dievčat loviacich čosi z brašní ich bicyklov pohodených pri ceste a pýtam sa, či potrebujú pomoc. Nie. Asi o pol hodinu sa role vymieňajú, ony prechádzajú okolo mňa a pýtajú sa to isté. Odpovedám áno. Ventil na novej duši, ktorú sa snažím vymeniť za tú s defektom syčí ako had vytiahnutý z diery. Dievčatá mi dávajú svoju dušu (och, ako dobre to len znie) a problém je zažehnaný. S vďačnosti sa k nim pridávam a využívam šancu aspoň na chvíľu nebyť sám. Bicyklovať s niekým je zvláštne, nie som na to zvyknutý, na druhej strane je to príjemna zmena. Dozvedám sa, že sú z Nórska a toto je ich prvý bike trip mimo ich domovinu. Na moju otázku prečo práve Estónsko a Pobaltie, majú prekvapivo jednoduchú a milú odpoveď, je tu rovina. Výlet si ozaj vychutnávajú, za tri dni prejdú to, čo ja za jeden. Aspoň nachvíľu pripúšťam, že to má niečo do seba.

Hodinka, či dve pomalej jazdy s nimi v úlohe vetrolámača (windstopper) je príjemnym relaxom. Jedna z nich je tichá a počas celej jazdy takmer nič nehovorí, druhá o niečo zhovorčivejšia vraví, že študuje filmovú tvorbu, aby raz mohla točiť dokumenty pre National Geographic. Je dobré mať svoje sny. Ten môj estónsky dostáva trhliny spolu s ďalším defektom v novej "nórskej" duši pri vstupe do mesta Haapsalu. Lučím sa s nórskymi cyklistkami a najradšej by som hodil svoj bicykel do mora. Nech ho odliv zoberie sviňu! V parčíku pred železničným múzeom ho kladiem hore znak a rutinne vyberám už nadobro mŕtvu dušu. Ohmatávam plášť a nadávam si, ako som mohol byť tak blbý. Už pred cestou som na plášte pozeral trochu podozrievavo, ale nakoniec sám seba presvedčil, že tých dvetisíc kilometrov ešte dajú. Akosi som nerátal s tým, že záťaž na nosiči spojená s (ne)kvalitou ciest povedie k prederaveniu plášťa na zadnom kolese. Nuž čo, ráno nájdem cyklo obchod a vec bude vyriešená.

V infocentre hľadám čo najlacnejšie ubytovanie, čo možno najbližšie od centra. Kemping je síce trochu od ruky, ale cena pod 10 eur ešte ujde. Pri vstupe sa registrujem a na záver sa pani pýta odkiaľ som. V infocentrách bežná otázka pred odchodom za účelom štatistiky, v kempingu však prekvapivá otázka hneď po príchode. Staviam stan, už ako mnohokrát predtým, keď v tom vidím pani recepčnú, ako rýchlym krokom smeruje k stojanom na vlajky. O okamih neskôr už medzi inými vlaje aj tá naša. Pekný zvyk, ako si ctiť hostí.

Nad Haapsalu zaviala slovenská zástava

Biskupský hrad v Haapsalu.

Mesto Haapsalu patrí so svojimi 12 tisíc obyvateľmi k najväčším mestám západného pobrežia Estónska a je právom považované za jedno z najkrásnejších vôbec. V minulosti dôležité sídlo biskupstva zažilo svoj najväčší rozmach až v 19. storočí, keď si lekári začali viac všímať účinky bahna, ktoré miestni obyvatelia tradične využívali na liečenie reumy a iných ťažkostí. Začali vznikať prvé kúpele a liečebné domy. Onedlho sa Haapsalu stalo obľúbeným letoviskom v celom Rusku a neraz ho navštívil aj cár s rodinou. V roku 1979 tu vznikli najväčšie bahenné kúpele v celom Sovietskom zväze, na architektúre mesta sa to však našťastie neodrazilo. Najznámejšou pamiatkou je biskupský hrad, samotné historické centrum je tvorené viacerými ulicami s typickými drevenými domami. V meste je možno obdivovať aj luxusné vily a liečebné domy z čias najväčšieho rozmachu letoviska spred dvoch storočí. Počas mojich večerných potuliek bolo mesto takmer prázdne, na lavičkách pekne upraveného nábrežia sedeli ľudia vychutnávajúci si výhľad na more, ticho a alkoholické nápoje.

Hlavná ulica mesta.

Drevené domy, tak typické pre celú oblasť.

Honosná vila na ulici vedúcej k pobrežiu.

Pôvodný plán bol hneď ráno fičať do Rohuküla na trajekt smer Hiiumaa. So spľasnutou dušou a deravým plášťom by to však bolo trochu ošemetné. Čakám kým otvoria cyklo obchod o desiatej, nechávam tam 21 eur a mením všetko za nové. Pocit zo skúšobnej jazdy však nie je dobrý. Brzdy zadného kolesa sa trú o rám a pekelne spomaľujú. Nálada pod psa a cesta do len 8 km vzdialenej Rohuküle nahovno. Pri čakaní na trajekt hreším ako pohonič s rukami zaprasenými od reťaze a vôbec... Netrvá dlho a po rokoch začínam veriť opäť na anjelov. To keď sa v zúfalstve pýtam okoloidúcej dvojice starších cyklistov, či vedia nastaviť brzdy a os kolesa. Jeden ukazuje na druhého a vraví He is a specialist. Naloďujeme sa a za pár minút na trajekte sú všetky choroby bicykla vyliečené. Skvelí chlapi! Dvaja starí kamoši na spoločnom cyklovýlete z Nemecka až sem. Obaja učitelia, vysmiati a v kondičke, ktorú im možno závidieť.

Trajekt je prekvapivo veľký a luxusný. Za cenu niečo cez 3 eurá vás aj s bicyklom prepraví 28 km morskou úžinou za jeden a pol hodiny. Čas sa tu trávi rôzne, turisti postávajú na výhliadkových terasách s očami uprenými na vzďaľujúcu sa pevninu, miestni už rutinne sŕkajú kávu v reštike vo vnútri, čítajú noviny alebo pozerajú filmy na svojich notebookoch. Pochopiteľne som patril do prvej skupiny a prakticky celý čas sa opieral o zábradlie terasy. More je nádherné a je jedno, či ste pri Jadrane alebo v Baltiku.

Čas nalodenia sa blíži ...

Pes sa už na to nemôže pozerať ...

Ale ja veru môžem.

Som na ostrove! Nadšený šliapem cestou od prístavu a v šialenej rýchlosti si pískam od šťastia. Aj keď som pri  odchode z domu návštevu Hiiumi v pláne nemal, keď som bol tak blízko, nedalo sa odolať. Druhý najväčší estónsky ostrov, obývaný len niečo vyše 11 tis. obyvateľmi nie je veľmi známy a v porovnaní so svojím južným bratom ostrovom Saaremaa, turistami menej navštevovaný. Nenájdete tu žiadne svetové atrakcie, nič z čoho by sa vám podlamovali nohy. Možno práve preto má Hiiumaa svoje čaro. Veď ani každé pekné dievča sa nedostane na titulku časopisov na lesklom papieri. Väčšinu ostrova pokrýva les, zvyšok je tvorený prevažne zamokrenými lúkami, mokraďami a nízkym porastom borievok. Práve tie sa tu, ako aj na Saareme, využívajú na údenie syrov a mäsových výrobkov, ktoré sú v Estónsku obľúbenou pochúťkou. Z hľadiska nedávnej histórie je zaujímavé, že do rozpadu Sovietskeho zväzu boli estónske ostrovy uzavreté pred svetom, návštevníkmi a dostať sa na ne mohli dokonca aj Estónci len so špeciálnym povolením. Nenájdete tu prakticky žiadny priemysel, obyvatelia sa živia poľnohospodárstvom a dnes už aj cestovným ruchom. Ráz krajiny je archaický a blízkosť Škandinávie citeľná. Je tu ticho a prázdne cesty, čo vedú od jedného starého kostola k druhému. Dokonalé miesto pre pokojne strávenú dovolenku s istotou, že na nej nestretnete susedov z bloku od vedľa.

Skromná krása ostrova.

Ruiny kostola v centre južnej časti ostrova mestečku Kärdla.

Go green!

Typické hiiumské pastviny ...

Najväčšie turistické lákadlá sa nachádzajú na severe a západe ostrova (maják Kõpu). Pre krátkosť času si však vyberám trasu pozdĺž južného pobrežia a tak trochu naslepo sa nechávam prekvapovať tým, čo mi cesta prinesie. Dubovú alej by som tu nečakal, krásne veterné mlyny, až tak neprekvapujú. Jedným z najkrajších miest pre mňa ostane skupina ostrovčekov oblasti Kassari, ktoré vznikajú a zanikajú v nekonečnom kolobehu prílivov a odlivov.  Práve na výbežku Kassari Saare tirp nachádzam ideálne miesto pre stan a svoj malý tábor na prečkanie noci. Malá čistinka v borovicovom lese, čo by kameňom dohodil k moru. Voda je tu plytká a teplá. Vystupujúce hladké balvany v nej tvoria akýsi chodník do stratena ...

Tu starého mlynára, vietor silou poháňa ...

Keď domelie múku, škvŕka mu hlad v bruchu.

Balvania rodinka.

 

Pre cyklistov mlsánkov.

Navečer si bola zajazdiť aj Janka ...

Dokonalé miesto pre Baltskú romantiku ...

Ej, to volákô čudnô. Hybaj to ofocic.

Ďalší deň je ako vymaľované. Obloha neskutočne modrá, slabý vánok len jemno kníše trávou pozdĺž ciest. Až sa mi chce spievať odrhovačky typu Do tebáá, do tebáá, Hiiumáá, zaľúbil sa chlapec, ale snažím sa brať to viac dospelácky. Jednoducho je tu kurevsky pekne, až človek začína kuť plány, ako sem o niekoľko rokov neskôr dotiahne budúcu ženu aj s deťmi. Sem, k Baltiku ... môj ty Bože. Nevadí mi ani, že trajekt na Saaremuu jazdí len pätkrát denne a na ďalší si tak v Sääre počkám skoro štyri hodiny. Preskúmavam blízke okolie, aby som tu našiel dva menšie majáky, krásnu pláž a pobrežné porasty plné vtáctva. Voda je opäť skvelá, brodím sa na naháča a suším, ako tuleň na zblúdilých balvanoch. Práve tam, práve na nich, chutí cigareta tak božsky a ja už zrejme navždy ostanem in love with Baltic.

Zatiaľ len napodobenina slávnych mlynov - symbolov ostrova Saaremaa.

Vahadlová studňa pri slanom mori?

Čistý zen ...

Ešte zenovitejší zen.

A mních maják bdejúci nad morom ...

In love with Baltic.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí, tvrdí nová aplikácia určená pre deti bohatých.

TV

Chcete cvičiť? Takto si zostavíte ten správny tréningový plán

Tréner Radovan Gergeľ radí, ako začať cvičiť.


Už ste čítali?