Tour de Balt III. (Z Klaipédy do Liepaje)

Autor: Peter Farárik | 6.8.2012 o 18:33 | (upravené 2.10.2013 o 18:41) Karma článku: 9,12 | Prečítané:  1351x

V treťom pokračovaní cykloputovania Pobaltím prejdeme niečo vyše 100 km pozdĺž pobrežia Baltského mora z najväčšieho litovského prístavu Klaipéda do najväčšieho prístavu Lotyšska Liepaje. Čo sa zmení prechodom hranice a aké sú prvé dojmy z Lotyšska v porovnaní s Litvou?

Spanie v Klaipéde bolo jedno z nemnohých v hosteli. Osobne nemám hostely práve v láske, cestovatelia batôžkári, ktorí tvoria väčšinu ich návštevníkov sú veľakrát hluční a nezaujímaví. V každom hostely sa nájde niekoľko mladých ľudí, ktorí cestujú okolo sveta, či Európy a pritom strávia väčšinu času na svojich notebookoch v spoločenskej miestnosti hostelu. Hostel v Klaipéde hneď oproti autobusovej stanici bol však celkom znesiteľným, obsluha bola priateľská a nápomocná, mali bezpečné miesto v pivnici pre uloženie bicykla a do centra mesta to bolo pár minút chôdze. Keď som v meste chcem byť jeho súčasťou a preto som sa niekoľko hodín túlal jeho ulicami, prístavom a v parku objavil skupinu miestnych mladých baviacich sa na akejsi elektronickej párty. Dobrá nálada a fajn ľudia ochotní sa baviť o všetkom na čo padla reč. Miestni punkáči mi vraveli, ako je to dnes v meste fajn, ale že ešte nedávno mala Klaipéda prezývku „hlavné mesto litovských náckov“, neďaleko mix pultu bol stánok s vegánskym jedlom, na ihrisku sa tak ako všade v Litve drtil basketbal.

Neskôr som stretol spolubývajúcich z hostela, mladých austrálčanov, ktorí boli práve z tej skupiny cestovateľov, ktorí mi idú z nejakých dôvodov mierne na nervy. Myslia to dobre, ale ten ich zvláštne povýšenecký a mierne rozdrapený spôsob reči ma trošku irituje. Strávil som s nimi pár hodín vymetaním divných posh pubov a neuspel v presviedčaní, že keď sú neďaleko prístavu, bolo by najlepšie skočiť do nejakej lacnej putiky, kde chodia miestni a vymaniť sa z turistického ghetta loviaceho turistov na luxusné drinky. Pri podobných stretnutiach sa nikdy neubránim pocitu, že dnešné cestovanie sa už dávno zmenilo na konzum, kde nejde ani tak o cestovanie za účelom spoznávania krajín a seba samého, ale skôr o nákup lacných zážitkov a dobrodružstiev s ktorými sa dá neskôr pýšiť nad pivom po návrate domov.

Cestovanie je jednoduchšie a prístupnejšie ako kedykoľvek predtým a nie je snáď nič ľahšie ako cestovať s dostatkom peňazí na svojom konte bezcieľne z mesta do mesta rýchlosťou, že nakoniec si človek ani nepamätá, kde to vlastne bol a čo bolo v Litve, čo v Maďarsku a čo v Dánsku. Ale kto som ja, že kritizujem? Možno som len jedným z mnou kritizovanej skupiny. Ktovie ...

Monumentálna poloruina rozpadávajúceho sa amfiteátru na okraji Klaipédy.

Skoré ráno ma už vítalo, ako šliapem po krásne značenej cyklotrase Eurovelo 10 von z mesta smerom na sever pozdĺž pobrežia Baltského mora, pričom večer som chcel byť už v lotyšskej Liepaji, kde som mal dohodnuté prespanie cez couchsurfing. Opäť som sa nestačil diviť, ako je na tom Litva výborne, čo sa týka infraštruktúry pre cykloturistiku v porovnaní so Slovenskom. Slováci si neraz o Litve myslia, že ide o jeden z najzaostalejších štátov EÚ kdesi na úrovni Rumunska a Bulharska. Skutočné porovnanie tejto krajiny so Slovenskom však neraz vychádza v náš neprospech. V prípade cyklistiky určite. Cez územie Slovenska prechádzajú dokonca až tri diaľkové cyklotrasy Eurovelo - Eurovelo 6 jedna z najobľúbenejších spájajúca Atlantik s Čiernym morom pozdĺž Dunaja, Eurovelo 11 z Atén na sever Nórska a Eurovelo 13 od Čierneho mora na juhu po Barentsovo more na severe.

Mapa diaľkových trás Eurovelo. Zdroj: http://stevejoyner.files.wordpress.com/2009/12/eurovelo_route_map1.jpg

Keď som minulé leto kopíroval trasu Eurovelo 6 pozdĺž Dunaja nevšimol som si ani jednu značku upozorňujúcu na fakt, že sa na nej nachádzam a prítomné bolo len naše slovenské miestne značenie. Minimum Eurovelo trás na Slovensku vedie po špecializovaných čisto cyklistom venovaných cestách , výnimkou je snáď len pekný úsek pri rieke Morave, ktorý je súčasťou tzv. Iron curtain bike trail. Všeobecne nám chýba výraznejšia propagácia cyklistiky smerom k zahraničným návštevníkom Slovenska, čo je veľká škoda, keďže práve cykloturistika je dnes rýchlo rastúcim odvetvím na trhu cestovného ruchu. Vidieť cyklistu na diaľkovej trase naprieč Slovenskom obťažkaného brašňami je u nás stále exotika o čom som sa presvedčil už po pár kilometroch na ceste späť domov cez Skalité a Čadcu do Žiliny. V Pobaltí je práve cykloturistika veľmi obľúbená a každý deň tu stretáte desiatky cyklistov z celej Európy, aj napriek tomu, že si dovolím neskromne tvrdiť, že Slovensko má ako krajina potenciál ponúknuť cyklistom viac, ako povedzme Estónsko. Za poučením nemusíme chodiť ani ďaleko, stačí sa inšpirovať napríklad hneď za hranicami u bratov Moravákov (www.cyklo-jizni-morava.cz), ale prvé lastovičky sa pomaly objavujú aj u nás (www.bajkomktajchom.sk).

Velociped ako zo škatuľky ...


Radosť sa bicyklovať ...

Vráťme sa však späť na litovské cyklocesty, ktorých trasa bola navrhovaná očividne s citom, aby ponúkla cyklistom, čo najširšiu škálu zážitkov a tak tu okrem krásnych tichých lesov prechádzate veternými plážami, poľnohospárskymi usadlosťami a občas zavítate do niektorého z litovských letovísk na brehoch Baltiku. Vôbec najväčším letoviskom Litvy je kúpeľné mesto Palanga asi 25 km severne od Klaipédy. Počas leta stúpa počet ľudí v meste o desiatky tisíc turistov, v čase mojej návštevy však zívali ulice aj pláže prázdnotou, keďže teploty boli celý týždeň nižšie ako dvadsať stupňov. Na moje prekvapenie som tu však videl autobus so skupinou českých turistov. Palanga sa ako vyhlásené letovisko začala formovať v 19. storočí, jej krásnu polohu a zdravú klímu uprostred borovicových lesov na brehoch Baltského mora, začali práve v tomto období objavovať spisovatelia ako Adam Mickiewicz, šľachta a inteligencia. Rozvoj letoviska pokračoval aj za obdobia Sovietskeho zväzu, kedy sem jazdili straníci a odborári na rekreačné pobyty. Po rozpade Sovietskeho zväzu počet turistov poklesol, v posledných rokoch však opäť stúpa vďaka turistom zo západnej a severnej Európy.  V Palange môžete navštíviť aj múzeum jantáru, kde sa dozviete všetko potrebné o tejto najvzácnejšej surovine baltského pobrežia. Miestni vravia, že kúsky jantáru sa po búrkach dajú poľahky nájsť na plážach Baltiku. Nanešťastie som žiadne nenašiel.

Prázdne pláže v Palange čakajú na oteplenie...

Pýchou Palangy je promenádne mólo vystupujúce do mora až v dĺžke 470 m.

Vodárenská veža v letovisku Šventoji.

Na pláži v Šventoji ...

Obedná pauza na pláži sa ukázala byť zlým nápadom, ak teda nechcete jesť piesok spolu s vašim jedlom.

Za menším a pokojnejším letoviskom Šventoji je to už len kúsok k lotyšským hraniciam. Cyklomapa na informačnej tabuli ma príjemne prekvapuje a zdá sa, že výborná kvalita cyklotrás bude pokračovať celou cestou až do Liepaje. Na mape je zaznačená dobre vyzerajúca trasa vedúca popri mori cez mokrade a lesy. Hneď za mestom sa však zdá, že mapa predstihla realitu o pár rokov a vyznačená cyklocesta v skutočnosti ešte neexistuje. Trasa je v teréne občas vyznačená, kvalita povrchu je však nezlúčiteľná s cyklistikou a zdá, že jej dizajnéri neboli tak celkom cyklisti. Bicyklovať v hlbokom piesku cez pobrežné duny je minimálne s plne naloženým bicyklom nemožné a tak sa nevyhnem dlhšiemu tlačeniu bicykla vpred, plný zvedavosti ako bude cesta pokračovať. Bolo vtipné po čase opäť stretnúť dve rodiny nemeckých cyklistov na ceste do Rigy, ako sa bezradne snažia zorientovať uprostred pieskových dún, kde sa značky aj cesta nadobro stratili. Na našich perách visela spoločná otázka Where the fuck are we? Čoskoro sme objavili hraničné stĺpiky medzi Litvou a Lotyšskom a pochopili, že rozdiely medzi Litvou a Lotyšskom budú pre nás cyklistov citeľné. Ďalších prechádzajúcich cyklistov sa na pláži pýtam, ako sa dostať na najbližšiu "normálnu" cestu v Lotyšsku a tí mi radia tlačiť bicykel po pláži pár kilometrov, až kým neprídem k prvému domu, odkiaľ by mala viesť prašná cesta na hlavnú cestu A11 spájajúcu Litvu s Lotyšskom.

Značenie na jednotku, povrch cyklocesty už nie ...

Cesta sa začína strácať pred očami ...

Tak sme to predsa našli! Hranica Litvy s Lotyšskom.

Tlačenie naloženého bicykla po pieskovej pláži je menej romantické, akoby sa zdalo ...

Čudesné morské lienky živiace sa asi pieskom ...

Nielen človek sa môže pri mori cítiť osamelý ...

Prvý dom v Lotyšsku vyzeral ako z rozprávky a čarovný aj veru bol - spoza neho začínala prašná cesta.

Cestu som skutočne objavil, po pár sto metroch sa dokonca objavilo aj nové značenie s názvom trasy CycloActive LitLats a tak som uveril, že to bude opäť dobré. Nebolo a o pár kilometrov ďalej sa tentoraz cesta strácala v bažinách, ktoré ju úplne zatopili. Trpezlivosť s experimentmi došla a tak som sa radšej napojil na hlavnú cestu A11, ktorá podľa mapy vzbudzovala rešpekt, ako hlavný medzinárodný ťah medzi veľkými mestami dvoch štátov. Doprava na nej však bola pomerne riedka, horšie to už bolo s jej kvalitou ponášajúcou sa na naše horšie cesty druhej triedy, často chýbala krajnica a práve okraje ciest mali najviac dier a hrboľov. V spojení so silným protivetrom (vtedy som pochopil prečo sa Liepaja zvykne prezývať aj ako mesto, kde sa rodí lotyšský vietor) od severu to robilo cestu do Liepaje celkom nepríjemnou, ale čo sa dalo robiť, bol som v Lotyšsku a pomaly som si zvykal, že sa v porovnaní s Litvou jedná o chudobnejšiu krajinu s nekvalitnými cestami. Prestávka v dedine Nica spojená s výberom peňazí a občerstvením sa obligátnou kávou, pivom a cigaretkou padla vhod. Horšie bolo, že môj mobil nebol ochotný spolupracovať s lotyšskými operátormi a tak som nebol schopný kontaktovať Sabine u ktorej som mal v Liepaji cez couchsurfing spať. Našťastie bola mladá pohľadná čašníčka - prvá Lotyška, ktorú som stretol natoľko ochotná, že sa sama ponúkla požičať mi svoj telefón. Dobrí ľudia ani tu nevymreli. Na priateľskosť ľudí sa príjemne navyká, o niečo dlhšie mi trvalo zvyknúť si na lotyšskú menu Lat, o ktorej asi málo ľudí na Slovensku vie, že je najsilnejšou v celej Európe s kurzom 1 lat  = 1,45 eur.

Cesta skončila uprostred bažín, tie boli síce krásne ale vhodnejšie skôr pre kanoe, ako bicykel.

Po menej príjemnom úseku na hlavnej ceste, sa bolo treba potešiť výberom lotyšských latov z bankomatu v Nice.

Vitajte v Liepaji! Kvalita hlavnej cesty A11 sa pred mestom zlepšila, väčšinou to bolo oveľa horšie.

Po príchode do Liepaje sa návštevník neubráni pocitu presunu v čase. Veľkú časť tohto tretieho najväčšieho mesta Lotyšska (83 tisíc obyv.) a najvýznamnejšieho prístavu krajiny tvoria štvrte starých, veľkých drevených domov z minulého storočia, z ktorých je dnes mnoho opustených. Cítil som sa ako v strašidelnom meste s neopakovateľnou atmosférou. Nad množstvom opustených domov sa človek prestane čudovať, keď si preštuduje pár zaujímavých údajov o demografii mesta od pádu Sovietskeho zväzu. Ešte v roku 1991 malo mesto okolo 114 tisíc obyvateľov, rozpad sovietskeho impéria však znamenal odchod tisícov Rusov z Lotyšska späť do matičky Rusi. Liepaja bolo za ZSSR dôležitým prístavom so strategickou polohou na západnej hranici ríše a veľkou vojenskou základňou s tisíckami vojakov. Práve vojenská základňa sa po odchode vojakov stala jednou z najväčších turistických atrakcií mesta - dnes v nej môžete bez strachu navštíviť napríklad bývalé vojenské väzenie Karosta, kde je možnosť zúčastniť sa na interaktívnom programe simulujúcom život v sovietskom väzení so všetkým, čo k tomu patrí, výsluch nevynímajúc. Vo väzení dokonca funguje aj hostel, kde môžete zažiť noc vo väzenskej cele. Medzi ďalšie skryté poklady Liepaje patria aj jedny z najväčších varhanov na svete v Kostole sv. Trojice. Dnes je Liepaja okrem iného aj dôležitým centrom lotyšskej kultúry a umenia, s množstvo festivalov rôzneho zamerania. Jeden z nich sa skončil len pár dní pred mojich príchodom na rozsiahlych plážach, ktoré sú len pár minút chôdze od centra mesta, od ktorého sú oddelené pásom krásne udržiavaných parkov a športovísk.

Veľká časť Liepaje je tvorená starými drevenými domami veľkých rozmerov, z ktorých ide tak trochu strach.

Stretnutie s mojou couchsurferkou Sabine bolo skvelým koncom celkom náročného dňa. Sabine je 34 ročná učiteľka na voľnej nohe, ktorá žije ako slobodná matka so svojou desaťročnou dcérou v paneláku blízko centra. Bol som pre ňu vôbec prvou skúsenosťou s couchsurfingom, ale myslím, že o ďalších hostí nebude mať núdzu. Kvôli tomu, aby som mal v jej malom byte vôbec miesto na spanie poslala dcéru na noc k svojim rodičom a celý večer mi bola ochotnou i keď svojráznou sprievodkyňou po meste. Viac sarkastickejšie dievča som ešte nestretol a preto sme si dobre rozumeli so svojimi drsnými vtipmi a pohľadom na svet cez ružové okuliare čierneho humoru. Od Sabine som sa dozvedel mnoho o vzťahu dnešných Lotyšov k Rusom, ktorí tu stále tvoria výraznú menšinu (27 percent). Lotyšom sa pochopiteľne nepáči, že mnohí Rusi dodnes neovládajú lotyšský jazyk a správajú sa, akoby mali všetci Lotyši hovoriť a rozumieť po rusky. Prekvapilo ma, že veľa mladých Lotyšov po rusky nevie, keďže v školách sa dá ruština učiť len ako voliteľný druhý jazyk, pričom angličtina je povinná pre všetkých. Ďalším zaujímavým zistením bolo, že najobľúbenejšou reality show v lotyšskej televízii je program v ktorom sa štyria muži snažia získať srdce dievčaťa, ktoré si ich počas niekoľkých kôl vyberá na základe výsledkov rôznych úloh. Vysvetlenie popularity tohto typu programu je prosté a trochu desivé. V Lotyšsku je vraj veľmi ťažké pre dievčatá alebo mladé ženy nájsť si vhodného partnera, keďže je v lotyšskej populácii výraznejší nepomer medzi počtom mužov a žien, poprípade muži nespĺňajú očakávania nezadaných lotyšiek. Ešteže je u nás všetko v poriadku.

Toto je vraj najhoršia fotka, aká sa dá v Liepaji spraviť. Tak prečo nie?

 


Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

U. S. Steel odchádza, o košickú fabriku bojujú Třinecké železárny

U. S. Steel predáva košické železiarne, ponuku predložili Číňania a skupina slovenských miliardárov.

KOMENTÁRE

Úbohá stredná trieda, tá sa vo Ficovom vlaku nevezie zadarmo

Ak sa niektorí chcú mať závratne dobre, musia sa tí ostatní mať horšie.

KOMENTÁRE

Ako o tridsať rokov rozvrátim našu spoločnosť

Moderné demokracie sa premenia na vlády starých.


Už ste čítali?